Ešte ako kamaráti, dnes sú rivalmi. FOTO – TASR
Ivan Gašparovič získal v prieskume Ústavu pre výskum verejnej mienky 12,5 percenta. Oproti júlu mu vzrástla dôvera u občanov viac než dvojnásobne. Pred mesiacom disponoval len šiestimi percentami. Členka Gašparovičovho nového subjektu Marta Podhradská to okomentovala: „Gašparovič bol jedným z mála ľudí v HZDS, ktorí si stáli za svojím názorom. Nebál sa byť kritický.“
Pravdou však je, že Gašparovič začal o čudných praktikách svojho niekoľkoročného predsedu otvorene hovoriť až potom, ako sa nedostal na kandidátku hnutia. Zrazu vyhlasoval, že v HZDS vládne strach, aj to, že Mečiar ako predseda vlády schvaľoval všetky privatizačné projekty. „Vie veľmi dobre, čo kto sprivatizoval. Musí si len uvedomiť, že čím viac bude klamať, tým menej mu budú ľudia veriť.“
To, či môže niekto veriť vetám človeka, ktorý stál po Mečiarovom boku verne od roku 1990, je však otázne. Gašparovič bol mužom, ktorý robil štafáž svojmu šéfovi v dobrom i zlom. Jeho výraznejšie kritické vyjadrenia zaznamenala verejnosť len v marci 2000. Vo vysielaní Rádia Tatry vtedy pripustil, že privatizácia za ich vládnutia bola chybná rovnako ako novembrová noc 1994.
Ivan Gašparovič zabudol na to, že po celý čas privatizačnej politiky HZDS bol druhým mužom tohto subjektu a z 3. na 4. novembra 1994 bol ako predseda parlamentu druhým mužom krajiny. Rozhodnutia, ktoré sa vtedy diali minimálne na pôde NR SR, teda nerobil pod nátlakom, ale ich riadil alebo prinajmenšom toleroval.
Odborníci nepochybujú o tom, že súčasné vyhlásenia predsedu HZD sú len šikovným ťahom na preskupenie straníckej základne dvoch podobných politických subjektov. Ivan Gašparovič už vo funkcii generálneho prokurátora ČSFR toleroval nečinnosť orgánov pri vyšetrovaní krádeže dokumentov z Tisovej vily, kde boli uložené zložky komunistickej ŠtB. Hovorilo sa, že tým mal kryť Vladimíra Mečiara.
V roku 1995 Gašparovič riadil vylúčenie Františka Gauliedera z parlamentu. Dôvodom bolo údajné prijatie poslancovho listu, v ktorom sa po odchode z klubu HZDS vzdáva poslaneckého mandátu. Takýto list však podpisovala väčšina členov kandidačnej listiny hnutia do volieb 1994, čím si chcelo vedenie po skúsenostiach so vznikom DÚ zabezpečiť poslušnosť svojich ľudí. To, že Gaulieder dvoma ďalšími listami svoje vzdanie sa poslaneckého mandátu popieral, nebral v tom čase Gašparovič do úvahy.
Gašparovič toleroval aj zmarené referendum, obhajoval amnestie udelené Vladimírom Mečiarom a spochybňoval zavlečenie mladého Kováča. Rovnako ako účasť člena HZDS Ivana Lexu na jeho riadení. Keď prišiel prezident Michal Kováč do parlamentu predniesť správu o stave republiky, Gašparovič sa pri zapnutom mikrofóne obrátil na podpredsedu NR SR Augustína M. Húsku so slovami: „Vezmi to za mňa, ja idem privítať toho starého …uja.“
Milan Kňažko – v prospech Mečiara klamal
Spor s ďalším verným mužom po Mečiarovom boku Milanom Kňažkom začal zhodou okolností kulminovať tiež v súvislosti s Michalom Kováčom. Keď sa začiatkom decembra 1992 hovorilo o kandidátovi hnutia na prezidenta SR, minister nebol starším Kováčom nadšený. Hovoril: „Podľa mňa by mal byť prezidentom človek, ktorý stojí mimo politických strán na Slovensku.“
Podobne sa Kňažko vyjadril o druhom kandidátovi hnutia s rovnakým priezviskom, Romanovi Kováčovi: „Keď som si prečítal v novinách, že i náš kandidát bol členom komunistickej strany, kladiem si otázku, či to nie je trochu veľa. Nie som proti bývalým komunistom, ale čo keby sme v našom hnutí našli aspoň jedného z tých, ktorí zastávajú najdôležitejšie funkcie v našom štáte, aby členom bývalej KSS nebol.“
Mečiar po nezvolení Romana Kováča, ktorý bol aj pre šéfa HZDS prijateľnejší ako Michal Kováč, Kňažkovu slovnú aktivitu odsúdil. Vo februári 1993 zvolal Arpád Matejka mimoriadne predstavenstvo, kde sa posudzovalo, či Kňažko nekonal v rozpore s hnutím, vtedy však ešte neprešlo ani disciplinárne konanie voči ministrovi.
Spor kňažkovci verzus mečiarovci však už bol na svete. Po zvolení Michala Kováča za prezidenta v marci 1993 podal premiér návrh na odvolanie Kňažka z postu ministra zahraničných vecí, nový prezident ho odvolal. Ďalší verný muž Vladimíra Mečiara bol minulosťou. Novinári prípad prezentovali ako ďalší z radu Mečiarových sporov s najbližšími: „Buď ja, alebo on.“
Pravdou zostáva, že aj Kňažko stál dlhý čas po Mečiarovom boku. Keď začalo vo februári 1991 kulminovať napätie medzi premiérom a VPN, Kňažko vystúpil začiatkom marca v Slovenskej televízii, kde v živom vysielaní obvinil Koordinačné centrum VPN z pokusu cenzurovať premiéra aj z toho, že sa Mečiara pokúsili v októbri 1990 odstrániť z funkcie. Nebola to pravda, čo po rokoch potvrdil aj samotný Kňažko.
Krátko nato vyhlásila Gálova časť VPN, že „Vladimír Mečiar a Milan Kňažko vo svojich funkciách ústavných činiteľov nereprezentujú hnutie VPN“, a neskôr žiadala ich odvolanie. KDH nakoniec súhlasilo, koncom apríla sa stal premiérom Ján Čarnogurský a z vlády museli okrem Mečiara odísť aj Kňažko, Húska, Kučerák a Ondruš. Zo solidarity k šéfovi vtedy sám podal demisiu aj Michal Kováč.
Keď mal koncom roka 1991 expremiér povedať mená troch ľudí, o ktorých je presvedčený, že nie sú v politike preto, lebo im zachutila moc, ale z iných, podstatne ušľachtilejších dôvodov, odpovedal: „Bývalí ministri Michal Kováč a Rudolf Filkus, ktorí sa pre česť a morálnosť vzdali svojich postov, moji podpredsedovia Kňažko a Húska, ktorí by tiež radšej volili pár, než by zradili sami seba.“
Pokračovanie je známe. Vzniklo HZDS, ktoré získalo za krátky čas suverénne najvyššie preferencie spomedzi politických strán. Kým však navonok deklarovalo súdržnosť a vynikajúce vzájomné vzťahy, už pár mesiacov po vzniku a krátko pred volebnou kampaňou bol z jej vedenia odvolaný jej šéf Ján Bajánek.
Podpredseda HZDS Milan Kňažko vyčítal predsedovi, že to bola jeho vina. Spolu s Kováčom žiadali Mečiara, aby odsunul zo svojho najbližšieho okolia Ivana Lexu a Annu Nagyovú. Mečiar však odmietol a po prvý raz sa stratil. Hovorilo sa, že išiel „za medveďmi“. Predtým ešte zložil písomne funkciu predsedu. Keď sa po prosbách vrátil, o incidente sa už nehovorilo.
Vzťahy medzi ním a Kňažkom však zostali napäté. V HZDS sa už v novembri 1992 hovorilo o dvoch skupinách v hnutí, mečiarovej a kňažkovej. Verejne sa vyprofilovali pri odlišnom pohľade na vymieňanie zámok na trnavskej univerzite (šéf diplomacie Kňažko nemal záujem vysvetľovať tieto nedemokratické praktiky v zahraničí), vyhrotili sa pri spomínanej voľbe hlavy štátu. Kňažko bol odvolaný. Po odchode z hnutia povedal: „Mečiar používa lož ako pracovnú metódu.“
Kováčovci, Moravčík – od Mečiara ku Kňažkovi
Keď bol za prvého prezidenta SR zvolený Michal Kováč, Ivan Lexa, sediaci pri Mečiarovi, skonštatoval: „Je to v ri…“ Šéf HZDS a samostatnej republiky takisto nebol nadšený, napriek tomu bol rád, že zvíťazil ich kandidát. Prišiel k Michalovi Kováčovi a povedal s úsmevom: „Gratulujem ti, Miško.“ Krajšiu vetu ako túto a tú z konca roka 1991, keď sa Kováč „pre česť a morálnosť vzdal svojho postu“, však už hlava štátu od predsedu nepočula.
Solidarita medzi dvoma mužmi stroskotala na osobe Ivana Lexu. Kováč ho neakceptoval po Mečiarovom boku ani na Úrade vlády SR, ani potom na ministerstve privatizácie. Po nútenom odchode Ľubomíra Dolgoša z rezortu Kováč nevymenoval Lexu za jeho nástupcu a po niekoľkých rokoch v prvom slede ani za šéfa SIS.
To, ako sa nevraživosť skončila, je známe. Mladého Kováča zavliekli príslušníci Lexovej SIS do Rakúska, tá istá organizácia vraj vytvorila niekoľko scenárov prezidentovho núteného odchodu. Kováč, ktorý stál po Mečiarovom boku niekoľko rokov, sa stal nepriateľom číslo jeden. Verejnosť ho rovnako začala vnímať ako hrdinu.
Podobné boli osudy Jozefa Moravčíka či Romana Kováča. Mladší Kováč z HZDS bol spočiatku oveľa prijateľnejším Mečiarovým kandidátom na prezidenta než ten starší. Boli si s predsedom blízki. Potom, ako odišiel v druhej vlne odpadlíkov HZDS do Kňažkovej aliancie a spoluzakladal Demokratickú úniu, už začal o ňom Mečiar vyhlasovať, že sa na neverejnom rokovaní vlády priznal k prijatiu úplatku v sume piatich miliónov dolárov. Cesta k martýriu Romana Kováča bola otvorená.
Jozef Moravčík dokonca robil Mečiarovi istý čas ministra zahraničných vecí. Už vtedy začali vlády okolitých štátov vysielať na Slovensko signály o zle nastúpenej ceste samostatného Slovenska. Nechýbali ani demarše. Moravčík preto tak rýchlo, ako k Mečiarovi prišiel, aj odišiel. Tento krok však postačoval na to, aby sa nevýrazný muž dostal z pozície dobrovoľne odídeného šéfa Mečiarovej diplomacie na pol roka na post predsedu vlády po ďalšom odvolaní Vladimíra Mečiara.
Resumé
Už v roku 1990 Vladimír Mečiar v istej súvislosti vyhlásil: „Neskúmajte pozadie, bude vám lepšie.“ Veta sa týkala pomerne vysokého postavenia bývalého príslušníka Štátnej bezpečnosti Jána Demikáta v Mečiarovom rezorte vnútra. Odhliadnuc od toho, že v sebe niesla podtón konšpirácie, je zaujímavejšie poznanie, že zároveň determinovala väčšinu budúcich vzťahov trojnásobného premiéra. Ktokoľvek, kto sa dostal do blízkeho okolia Vladimíra Mečiara, je výpovednou hodnotou tej vety poznačený.
DAŠA MATEJČÍKOVÁ
