Aj po 40 rokoch má vplyv na americkú spoločnosť.
Frank Willis mal 24 rokov, keď pracoval ako strážnik v budovách Watergate vo Washingtone. Komplex s hotelom, administratívnymi priestormi a bytmi bol populárny medzi politikmi, hlavnú centrálu tu mala napríklad aj Demokratická strana.
Osud k tomuto Afroameričanovi nebol prívetivý. Ako strážnik zarábal chabých 80 dolárov týždenne. Ku koncu života nedostával dôchodok, žil v dome, ktorý nemal elektrinu, lebo nedokázal platiť účty. Dokonca rok strávil vo väzení za krádež tenisiek. Zomrel bez peňazí v roku 2000 v štáte Georgia.
No nebyť jeho, všetko mohlo byť iné. Slovo Watergate by poznali len obyvatelia hlavného mesta, Hlboké hrdlo by zostalo len pornofilmom, a Richarda Nixona by zrejme historici hodnotili ako skôr úspešnejšieho prezidenta, ktorý vládol Amerike osem rokov.
V noci na 17. júna 1972, presne pred 40 rokmi, mal Frank Willis ďalšiu nočnú službu vo Watergate. Okolo jednej si všimol, že na niektorých dverách je lepiacou páskou prelepený zámok tak, aby sa nedali zatvoriť. Odstránil ich a bez vzrušenia pokračoval v obhliadke. Keď však o hodinu našiel pásky znova, okamžite zavolal políciu.
Tá zostala prekvapená. V kancelárii hlavnej centrály Demokratickej strany na šiestom poschodí našla piatich mužov, ktorí sa snažili nainštalovať odpočúvacie zariadenia. Pri sebe mali nemalú hotovosť aj zaujímavé kontakty.
Nixon odpovedá na otázky novinárov. ZDROJ: WIKIMEDIA
Hviezdna chvíľa žurnalistiky
Bob Woodward mal 29 rokov a novinárstvom sa živil krátko. V denníku Washington Post, jednom z najlepších v krajine, pracoval len deväť mesiacov. Pokrýval najmä drobné kriminálne činy.
Práve Woodwarda poslal editor na súd, kde sa malo prejednávať vlámanie päťky z Watergate, ktorú neskôr médiá nazvali „inštalatérmi“. Jeden z nich sa pred súdom priznal, že pracoval pre CIA, čo Woodwarda hneď zaujalo. Navyše existovali isté prepojenia na výbor prezidenta Richarda Nixona, ktorý sa usiloval o znovuzvolenie.
Do prípadu sa zahryzol spolu s rovnako starým kolegom Carlom Bernsteinom, ktorý dovtedy písal hlavne o politike v štáte Virgínia. Snažili sa odhaliť, ako veľmi je vlámačka napojená na Nixonových ľudí. Biely dom sa odmietol „k pokusu o treťotriednu vlámačku“ vyjadrovať.
Woodward s Bernsteinom boli na začiatku jediní novinári, ktorí sa téme venovali. Mali problém presvedčiť aj editorov Washington Post. „Hovorila som si, keď je to také veľké, kde do pekla sú všetci ostatní?“ spomínala neskôr vtedajšia vydavateľka Katharine Grahamová. V októbri 1972 uverejnili Washington Post na celej titulnej strane článok o masívnej špehovacej a sabotážnej kampani Nixonových ľudí. Ani to však republikánskemu prezidentovi nezabránilo v znovuzvolení. O mesiac jednoznačne vyhral voľby.
Nixonov slávny odchod z Bieleho domu:
Tajomný hlas z garáže
K rozpleteniu pavučiny pomohol Woodwardovi jeden zdroj. Tajomný hlas z garáže sa nazýval Hlboké hrdlo (Deep throat). Meno si vypožičal zo známeho pornofilmu.
Pravá identita tajomného zdroja bola desaťročia záhadou. Odhalili ju až v roku 2005, keď sa zistilo, že ním bol Mark Felt, bývalý zástupca šéfa v FBI. Hoci on sa neskôr označoval za „amerického hrdinu“, ktorý to robil z patriotizmu, mnohí spochybňovali jeho pohnútky ako osobnú pomstu voči vtedajšiemu vedeniu FBI.
Postupne sa z Watergate stala hlavná téma v Spojených štátoch. Okrem iného vznikli podozrenia, že prezident Richard Nixon sa osobne snažil nariadiť vyšetrovateľom, aby prípad vlámačky ututlali.
V roku 1973 začal senátny výbor vyšetrovať, či sa prezident Richard Nixon snažil vyšetrovanie mariť. Živé televízne vysielanie sa stalo hitom amerických domácností. Ako píše encyklopédia Britannica, počas prenosu výrazne ochablo obchodovanie na newyorskej burze, študenti na univerzitách sa schádzali pri televízoroch. Vysielanie sledovalo 35 miliónov Američanov. „Nikdy som si neužíval sledovanie televízie tak ako tie dva týždne,“ napísal jeden čitateľ do Washington Post.
Postupne sa odhaľovala schéma, ktorú predseda vyšetrovania senátor Sam Erwin označil ako „gestapácku mentalitu“. Problém pre Nixona vznikol, keď sa zistilo, že prezident si nahráva telefonické hovory zo svojej kancelárie. Výbor aj prokurátor požadovali, aby im odovzdal pásky, ktoré by mohli Američanom ukázať, čo všetko Nixon vedel a skrýval. Ten to však veľmi dlho odmietal.
Nixon s trojicou svojich nástupcov: zľava Ronald Reagan, Gerald Ford, Jimmy Carter, a Nixon. ZDROJ: WIKIMEDIA
Zachránila ho amnestia
„Jeden rok s Watergate stačí,“ povedal prezident Nixon v januári 1974 v prejave o stave únie. Ako sa ukázalo, bol to jeho posledný prejav. Tlak na Nixona narastal a ten nakoniec svoje tajné nahrávky odovzdal. Chýbalo na nich zrejme kľúčových 18 a pol minúty, ktoré sa mali nešťastnou náhodou vymazať.
To už členovia Kongresu rozbehli proces, ktorý mal viesť k prezidentovmu odvolaniu - impeachmentu. Dokonca mu hrozilo, že za svoje činy môže byť vôbec ako prvý americký prezident v histórii aj trestne stíhaný.
Richard Nixon napokon podobnú hanbu nedovolil. V televíznom prejave z 8. augusta 1974 oznámil, že na druhý deň rezignuje. Jeho hraný úsmev a mávanie ľuďom pri nastupovaní do vrtuľníka vošli do dejín. Z funkcie odchádzal predčasne prvý a doteraz jediný americký prezident v histórii.
Pred trestným stíhaním Nixona zachránila amnestia, ktorú mu udelil jeho viceprezident Gerald Ford. V afére Watergate celkovo odsúdili 40 jeho ľudí.
Zločinecký podnik
„Richard Nixon zmenil Biely dom do istej miery na zločinecký podnik,“ napísali o Watergate po 40 rokoch Woodward a Bernstein. Obaja novinári sa stali symbolom investigatívnej americkej žurnalistiky. Po Watergate začali byť novinári oveľa drzejší voči vládnej moci.
Politický dopad najväčšieho škandálu v amerických dejinách cítiť doteraz. Kongres po Nixonovej rezignácii sprísnil pravidlá financovania kampane, a tiež zneužívanie vládnych agentúr ako CIA na vlastné ciele. Podpora politikov bola vtedy na samom dne. Dnes si len ťažko vieme prestaviť, že by americký prezident nariadil odpočúvanie svojich oponentov.
Jeden z odkazov Watergate má aj lingvistickú rovinu. Mená nasledujúcich škandálov odvtedy začali vznikať s príponou -gate. Monicagate (aféra Billa Clintona), Cablegate (zverejnenie diplomatických depeší) alebo aj slovenská Gorilagate. No nielen pre názov, ale aj svojím rozsahom sa Watergate označuje za matku všetkých politických káuz v Spojených štátoch.
Nevyriešené záhady prípadu
1. Nariadil vlámanie Nixon?
O afére vyšli stovky kníh, no ani po toľkých rokov nikto jednoznačne neodpovedal na základnú otázku. Nixona usvedčili, že sa snažil nezákonne ututlať škandál. No nikdy mu nedokázali, že nariadil vlámanie.
V roku 2003 jeho bývalý poradca Jeb Magruder povedal, že tri mesiace pred vlámaním bol pri telefonickom rozhovore, kde mal Nixon tento plán nariadiť. Magruder, sám odsúdený za aféru, však v minulosti už viackrát zmenil svoje výpovede a tak mnohí jeho tvrdenie berú s rezervou.
2. Čo vlastne hľadali?
Piati „inštalatéri“, ktorí sa v osudnú noc vlámali do komplexu Watergate, neprezradili, čo v osudnú noc presne hľadali. Médiá špekulovali, či išlo o nejakú konkrétnu informáciu, alebo bolo vlámanie len súčasťou väčšej špionážnej misie prezidenta. Každopádne, Nixonovi to malo pomôcť v prezidentskej kampani.
3. Čo bolo na vymazaných páskach?
Osemnásť a pol minúty na páske, ktorú si nahrával Nixon, chýbalo. Mal byť na nej rozhovor prezidenta so šéfom jeho štábu tri dni po vlámačke. Špekuluje sa, že práve na nich mohlo byť Nixonovo priznanie, že akciu nariadil a že ich sám vymazal.
