Izraelským spisovateľom, okrem iných aj Davidovi Grossmanovi a Amosovi Ozovi, sa nepáči, že sú v zľave. Vraj je to ponižujúce.
Svojich vydavateľov a kníhkupcov požiadali, aby počas Týždňa hebrejskej knihy, ktorý bol pred pár dňami, nezaraďovali ich tituly do zľavnenej ponuky.
Počas knižného týždňa sa predávajú štyri knihy za 100 šekelov (okolo 20 eur), niektoré kníhkupectvá ponúkajú druhú knihu za polovičnú cenu alebo úplne zadarmo.
Tak neviem, či niekto rešpektoval city významných autorov, lebo ja som si, priznávam sa, „kúpila“ Grossmana v zľave. Pridali mi ho dokonca zadarmo k Hansovi Falladovi, ktorý je tu momentálne totálnym hitom.
Snobská debata
Plačom autorov, ktorý je určite opodstatnený, ale úplne zbytočný, sa dokonca zaoberala aj vláda. Je jasné, že zo zliav autori nie sú nadšení, lebo sa tým znižujú ich príjmy.
Debata o tom, či by vôbec knihy mali byť v zľave, ako sa problém spomínaní páni (inak moji obľúbení) spisovatelia snažia prezentovať, sa mi zdá snobská.
Veď v zľave je dnes už hocičo. Napríklad aj lístky do opery či filharmónie. Je to ponižujúce? Je klasická hudba menej vážna ako literatúra? Asi nie.
Veľmi dobre rozumiem tomu, že spisovatelia sa cítia ako rukojemníci vydavateľstiev aj kníhkupectiev, aj daňových úradov. Ale v rovnakej situácii je takmer každý z nás, kto má zmluvný vzťah s nejakou inštitúciou.
Pod krkom nás držia banky, mobilní operátori i zdravotné poisťovne. Trh vstúpil všade. A ak má fungovať, musia byť veci občas aj v zľave.
Ľahká korisť
Problémom je, že trh v Izraeli pre silnú monopolizáciu a kartely celkom nefunguje a túto deformáciu si odnášajú všetci. Vrátane spisovateľov.
Možno by pre to nemuseli bedákať nad tým, aké ponižujúce je, že ich knihy predávajú v zľave, ale nad tým, akou lacnou korisťou sú izraelskí občania.
