Zastavujeme pred opustenou policajnou stanicou. „Mnoho ľudí tu policajtov nemalo rado. Nesprávali sa k domácim vždy láskavo, do viacerých záležitostí naopak nezasahovali vôbec.
Keď prišla revolúcia, miestni zacítili príležitosť a vypálili nejaké policajné stanice,“ vysvetľuje Alí, môj sprievodca krajom.
Fakty
Sinajský polostrov
- leží tu 240-kilometrová egyptsko-izraelská hranica,
- Izrael a Egypt o Sinajský polostrov súperili, v roku 1979 sa dohodli na jeho vrátení Egyptu,
- nachádza sa tu hora Sinaj, posvätné miesto Židov, kresťanov i moslimov.
Necestujú ani Egypťania
Sme v Aríši, v pôvabnom, ospalom meste na severe Sinajského polostrova. V kraji slobodu milujúcich, svojráznych beduínov, ktorí už väčšinou vymenili ťavy za (najlepšie terénne) autá, neopustili však staré zvyky.
Na strategicky dôležitom území, ktoré oddeľuje Egypt od Izraela i od nepokojného palestínskeho Pásma Gazy.
Na polostrove, ktorého južné územie milujú turisti. A po jeho nehostinnom strede utekajú Afričania z najchudobnejších krajín do bohatého Izraela. Na jeden kút sveta až dosť.
České ministerstvo zahraničia nedávno varovalo občanov pred cestou na Sinaj. Slovenské ministerstvo vystríha len pred severným Sinajom mimo turistických stredísk.
Bolo by však škodou zabudnúť na Sinaj. Je to fascinujúca púštna krajina, o vychýrených letoviskách na juhu nehovoriac. A obyvatelia Sinaja by prišli o príjmy z turizmu – ich kľúčový zárobok.
Je vlhký večer, ako stvorený na posedenie pri mori. Pláže aj hotely sú však takmer prázdne. „Cudzinci sem na sever Sinaja nikdy často necestovali, ale teraz tu nie sú ani Egypťania,“ sťažuje sa môj recepčný. Prečo?
„Zmätky, neistota.“ Aríš pritom z provinčnej osady vybudovali vďaka kedysi veľkorysej politike Káhiry. Tieto časy sú, zdá sa, preč.
„Kto nezohnal prácu aspoň v Aríši, žije z ruky do úst. Nie som sám, kto odišiel za peniazmi do cudziny,“ vysvetľuje mi Adlí. Ako elektrotechnik pracuje v Saudskej Arábii.
„Verím, že teraz, po revolúcii máme šancu. Potrebujeme však podporu od vlády,“ hovorí presvedčivo.
Lenže Káhira má svojich starostí dosť. A na odľahlé kraje ako Sinaj zabúda. Mnohí v Káhire navyše trpia predsudkami, že sú obyvatelia Sinaja zaostalí a nie sú ani praví Egypťania – poľnohospodárski usadlíci či mestskí obchodníci.
Svojrázni beduíni
Obyvatelia Sinaja majú istý svojráz, hoci jediná ťava, ktorú som na severe videl, bola reklamná. Odhadom dve tretiny obyvateľov tu stále žijú v kmeňoch a klanoch.
„Pokiaľ nastanú medzi kmeňmi konflikty, môže sa stať, že vás na ceste zastavia nejakí ľudia. Auto zhabú, lebo niekto iný z vášho kmeňa trebárs nezaplatil za tovar obchodníkov z ich rodiny,“ hovorí Alí.
Potom sa zhromaždia starší, vodcovia kmeňov, aby záležitosť vyriešili. Bez polície, samozrejme. Títo lídri sú akoby paralelnou vládou.
Beduínske zvyky platia len pre domácich. Ak je unesený cudzinec, čo nebýva často, miestni si sú takmer istí, že sú za tým najmenej usadení beduíni zo stredu polostrova, ktorí výmenou žiadajú vládu o prepustenie príbuzného z väzenia.
Môže sa stať, že títo kočovníci zastavia na ceste autá s turistami a požiadajú o prepitné. No všetci ostatní na Sinaji to odsudzujú a radi pomôžu pri riešení takýchto situácií.
Nevesty cez tunel
Sinaj je demilitarizovaná zóna. Napriek tomu tu egyptských vojakov často vidieť. Strážia i prechod medzi Egyptom a palestínskym Pásmom Gazy pri Rafáhu.
Toto mesto je samo rozdelené hraničným múrom. Nečudo, že sa jeho obyvatelia intenzívne venujú obchodnému zjednoteniu mesta – pašovaniu.
Cez tunely prúdi nielen bežný tovar či nevesty, ale i pohonné látky. Čo je asi hlavný dôvod pre nedostatok nafty na severosinajských pumpách. Ich majitelia volia oveľa vyšší zisk a odpredávajú ju pašerákom.
Zapadá slnko a taxikári v Aríši posedávajú pri čaji, nemajú prácu. Na juhu zatiaľ turisti sú, o čom svedčia plné pláže. Ak zmiznú i odtiaľ, budú si beduíni musieť hľadať iné zdroje príjmov.
A to by potom izraelská i egyptská vláda spomínala na „turistický Sinaj“ ako na éru pokoja a poriadku.
Autor: Z Egypta od reportéra MF DNES Pavla Novotného
