Jeden môj známy – dôstojník amerického letectva, rád rozpráva o svojej práci. Ako sa pripravoval bombardovať Československo. A mesiac po tom, čo ho poslali do Nemecka, padol Berlínsky múr.
Počas vojny v Iraku mal na starosti všetky lietadlá nad Irakom v čase vrcholiacej občianskej vojny. Dodnes nezabudne na pocit, keď pri prvej vojne v zálive z kokpitu stíhačky zabíjal.
Práve naňho som si spomenula, keď sa objavili informácie o smere, ktorý dal vojne proti terorizmu Barack Obama. Prvý deň vo funkcii sľúbil zatvoriť Guantánamo, zakázal mučiť zajatcov.
Keď však preberal Nobelovu cenu za mier, útoky bezpilotných lietadiel zabili za 11 mesiacov, čo strávil v Bielom dome, viac ľudí ako za osem rokov vlády Georgea Busha.
Každé nové meno na zozname smrti schvaľuje osobne prezident, ako aj väčšinu operácií. Súvisí to s jeho chápaním morálky - konečnú zodpovednosť nesie najvyšší veliteľ. Agresívne metódy sú vďačným terčom Obamových kritikov.
Nesú však ovocie. Al-Káida je v troskách, jej stúpenci na ústupe a Ameriku to takmer nič nestojí. Aspoň finančne. Tí, ktorí Obamov postup neschvaľujú, ho odsudzujú, že zabíjaním bez súdu Amerika stráca základné hodnoty.
Známy ten pocit opisuje ako zvláštny a ťaživý – rutinný úkon na prístroji, ktorý niekde zabíjal. Bol to však nepriateľ vo vojne.
Obama to zrejme vníma podobne. Bez nepríjemného pocitu sa to asi nezaobíde, no pri podpisovaní rozsudkov smrti sa mu údajne ruka nechveje. Útoky bezpilotných lietadiel vníma ako obranu krajiny.
