To neboli protesty islamistov, mladých ľudí, kresťanov, alebo radikálnych moslimov.
Na káhirskom Tahríre sa stretol celý Egypt, ktorý na chvíľu spojil jeden pocit - že nechce mať na svojom čele Husního Mubaraka. Nezvoleného prezidenta na čele krajiny držala armáda tridsať rokov.
Mubarakovo odsúdenie na doživotie je koncom jednej epizódy revolúcie. Egypťania sa zbavili svojho prezidenta a dokonca mu ukázali, že nikto nie je nedotknuteľný a každého raz príde.
Aj preto je tento verdikt dôležitý. Rovnako ako je dôležité, že nedostal trest smrti, ako pre neho žiadala prokuratúra.
Mubarak totiž nebol diktátor ako Muammar Kaddáfí či Bašar Asad. Nikdy nepovolil úplne slobodné voľby, Moslimské bratsvo nemohlo formálne existovať, no niektorí jeho členovia sa ako nezávislí poslanci občas do parlamentu dostali.
Takisto nevyvražďoval opozíciu, „len“ ju väznil. Najmä pre susedov je zasa dôležité, že napriek silnej armáde ju nikdy nevyužil a bol vypočítateľným partnerom.
Chybné je však aj vnímanie mubarakovského Egypta, ku ktorému sa často uchyľujeme v Európe. Pre miestnych nebol Egypt pokojným miestom, kam sa dá ísť na dovolenku a všetko je v podstate v poriadku.
V mubarakovskom Egypte ovládala armáda väčšinu ekonomiky, mladí sa nemali kde zamestnať, bez korupcie sa nedalo fungovať. Ak sa niekto proti tomu ozval, mučili ho.
Z centra arabského sveta sa počas Mubarakovej vlády stala skorupompovaná krajina v úpadku, ktorá prežíva len vďaka pomoci zo zahraničia a turizmu, ktorý však nedokáže uživiť 80 miliónov Egypťanov.
Skutočná voľba Egypt čaká v júni. Mubarakov minister vnútra dostal doživotie, kým jeho premiér sa už onedlho môže stať prezidentom.
Až odmietnutie Ahmeda Šafíka by bolo skutočným zavŕšením revolúcie a znamením, že Egypťania sa chcú zbaviť Mubarakovho dedičstva.
Ani nový prezident pritom neprinesie automaticky blahobyt, no prvýkrát budú za jeho chyby zodpovední aj oni, keďže si ho zvolili.
Časy, keď sa všetko dalo zhodiť na večného prezidenta sa končia. A ani ten prezident nakoniec nie je večný.
