A tak sa minulý týždeň skupina Izraelčanov rozhodla zobrať veci do vlastných rúk. Bola z toho bitka, rozbíjali sa výklady, podpaľovalo sa a vykrikovalo, aby Afričania, čo utiekli z Darfúru alebo Eritrei, tiahli domov.
Samozrejme sa toho chytili domáce aj svetové médiá. Písalo sa o tom, že to pripomína pogromy a že Izrael by ako štát postavený z utečencov mal prejavovať viac súcitu.
Tak a tu treba trochu brzdiť. Je jasné, že útok na niekoho len pre farbu jeho pleti je absolútne neprijateľný. Takisto je priam odporné, ak poslankyňa vládnucej strany hecuje dav proti utečencom a označuje ich za „rakovinu, ktorej sa treba zbaviť“. A tiež by sa malo vyšetriť, prečo sa manipuluje so štatistkami tak, aby to vyzeralo, že Afričania sú zodpovední za nárast kriminality v Tel Avive.
Izraelčania by sa tiež mali opýtať, prečo ministerstvo vnútra už roky nerieši ich postavenie tak, aby sa mohli legálne zamestnať (lebo veď aj tak ilegálne robia to, čo nikto z miestnych robiť nechce).
Volať po tom, aby boli Izraelčania súcitnejší pre ich minulosť a hovoriť o pogromoch mi však nepripadá celkom fér. Historické prirovnávania nie vždy celkom sedia a vyvolávania pocitov viny tiež neobstojí. Je neúnosné, aby robotnícke štvrte Tel Avivu ešte absorbovali tisícky utečencov.
To nie je o súcite, to je o malom krajci chleba. Faktom je, že utečencom sa bránia všetky krajiny a v mnohých pritom nad zdravým rozumom a ohľaduplnosťou prevážia tuposť a strach. A presne to sa stalo minulý týždeň v Tel Avive.
