Pri hlavnej ceste v malom mestečku Hsipaw je drevený stánok s lotériou. Zároveň v ňom predávajú aj tričká so Su Ťij – líderkou barmskej opozičnej strany Národná liga za demokraciu (NLD).
Kancelária strany, ktorá v apríli 2012 kandidovala v parlamentných voľbách prvýkrát po 22 rokoch, je hneď vedľa vo dvore. „Môžeme nakuknúť?“ pýtam sa nesmelo predavača. Usmeje sa a pozýva nás ďalej – do svojho domu.
Dom je dvojposchodový, dvere otvorené dokorán, ako je zvykom vo všetkých barmských príbytkoch – vetrá sa celý deň, súkromie neexistuje. Vchádzame do obrovskej miestnosti, z ktorej vedú schody na poschodie.
Pán domu a jeho manželka nás usádzajú k stolíku pri dverách a hneď máme na stole melón, ktorý sa v oblasti pestuje, a kamkoľvek prídete, musíte ho ochutnať. Obaja sa usmievajú.
U Den Zaw je vedúcim predstaviteľom vetvy NLD, ktorá sa združuje v Hsipawe– maličkom mestečku Šanského štátu na severovýchode Barmy.
Podobne ako v ostatných etnických štátoch, ktorých je v Barme celkom sedem, aj tu prebieha celé desaťročia konflikt medzi barmskou armádou a miestnymi povstalcami.
„Máme slobodu, o týždeň bude v etnických štátoch mier,“ prorokuje asi 60-ročný muž v károvanej košeli, opierajúc sa ležérne o operadlo drevenej lavičky pri stole.
Demokraciu predpovedá Barme už o rok. Hoci rozhodujúce voľby do parlamentu sa odohrajú až v roku 2015, už po doplňujúcich voľbách z 1. apríla 2012 má miestny učiteľ dôvod byť optimistom.
Demokratická ikona Aun Schan Su Ťij získala kreslo v parlamente. Spolu s ňou zasadlo mesiac po voľbách do parlamentu ďalších 42 poslancov za NLD.
Stále majú menej ako 10 % kresiel, ale všetci chcú uveriť, že dochádza k zmene. Aj obyvatelia etnických štátov, kde je situácia ešte komplikovanejšia ako v centrálnej Barme.
„Som učiteľ, ale nemám žiakov, pretože som členom NLD. Ešte donedávna sem pravidelne chodila na kontrolu barmská armáda, nikto nesmel vkročiť do môjho domu. A dnes tu spolu sedíme,“ spomína U Den Zaw.
V kancelárii MLD šéfuje U Den Zaw. FOTO PRE SME - MAGDALÉNA VACULČIAKOVÁ
Ukrývajú bohatstvo
Ako turisti síce môžeme k vedúcemu NLD v Hsipawedomov (a do kancelárie zároveň), ale prístup do väčšiny miest v štáte je podľa ľudskoprávnych organizácií, ktoré v oblasti pôsobia, bez povolenia nemožný a aj nebezpečný.
„Situácia v Šanskom štáte nie je dobrá, stále sa bojuje, ale verím, že sa to zlepší,“ priznáva U Den Zaw.
Nekončiace boje spôsobili, že na území akoby zastal čas. Miestni žijú v bambusových chalúpkach. Celé dni pracujú na svojom políčku, triedia bylinky alebo zhadzujú banánové listy, aby do nich mohli neskôr niečo zabaliť.
Používajú nástroje, s akými pracovali naši prastarí rodičia. Cez obed sa ukrývajú pred slnkom. Ženy viažu cibuľku alebo varia. A muži – spia.
Chlapček miesto toho, aby sedel v škole, ťahá byvola k vode, aby ho ovlažil a zase zatiahol späť do chlieva. A jedinú hračku – autíčko – si deti vyrobili z plastovej fľaše.
Technológie sem ešte nezasiahli, žiarovky svietia len vtedy, keď v korýtku, ktoré vidiečania postavili na vode, uvoľnia dosku a voda tlačí na provizórny spínač.
Zdanlivo sú tu ľudia spokojní. Aj s tým málom, čo majú, nás pozývajú na melón či čaj. Pôda, na ktorej príslušníci šanskej menšiny žijú, však patrí barmskej vláde.
Tá má strach zo straty území etnických štátov z pochopiteľného dôvodu – bohatstva, ktoré ukrývajú.
Á, Havel!
Okrem melónov, ktoré sa sezónne exportujú do Číny, je oblasť Šanského štátu bohatá aj na nerastné suroviny. Melónovými či ryžovými políčkami vedú čierne potrubia – opäť čínske, ktoré by už budúci rok mali v súčasnosti najväčšieho ekonomického partnera Barmy zásobovať nerastným bohatstvom.
Ropa a zemný plyn, rovnako ako drahé kamene, lákali už Britov v čase kolonizácie. Práve Briti ponechali horským štátom do značnej miery autonómiu, čo viedlo s vyhlásením nezávislosti v januári 1948 k bojom medzi rebelskými skupinami jednotlivých štátov, barmskou armádou, ale aj komunistami.
Komunisti už nie sú v hre, situácia ale neustala. A životná úroveň obyvateľov sa tiež nezmenila.
U Den Zaw ešte pri fotografiách na stenách spomína na návštevy opozičnej líderky v Šanskom štáte. Nemusíme sa na nič pýtať, hovorí sám, slobodne, bez strachu – na rozdiel od posledných niekoľkých desiatok rokov.
S úsmevom nám podáva ruky, lúčime sa. Ešte sa stihne opýtať, odkiaľ sme. „Z Československa,“ odpovedáme poučení už z predchádzajúcich dní o tom, že Slovensko miestni nepoznajú. „Á, Václav Havel,“ zahlási člen NLD.
Aj v tomto maličkom mestečku ho poznajú, pretože pomáhal Su Ťij bojovať za ľudské práva a navrhol ju na Nobelovu cenu, ktorú získala v roku 1991.
Tento melón sa do Číny nedostane. FOTO PRE SME - TOMÁŠ LIBENSKÝ
Na úteku pred demokraciou?
Pár dní po stretnutí s optimisticky naladeným členom NLD v Šanskom štáte stretávame v malajzijskom hlavnom meste Kuala Lumpur šanskú rodinu.
Otec, matka a asi 10-ročná dcéra. V Malajzii sú mesiac, predtým boli päť mesiacov v Thajsku.
„Vtrhli do našej dediny, ukradli, čo sa dalo, vyhnali nás, museli sme ujsť,“ vysvetľuje otec rodiny Sai Seng, prečo opustili rodnú krajinu.
Nemajú prácu, nehovoria žiadnym cudzím jazykom. Žijú v malom byte s ďalšími utečencami, vo výškovom paneláku, akých sú v meste stovky.
A predsa sú šťastní, že sa nemusia báť skonfiškovania pôdy alebo toho, že dedinu znenazdajky napadnú vojaci, ako sa to často dialo.
Len v Kuala Lumpure žije podľa oficiálnych štatistík UNHCR 30 000 utečencov z Barmy, ďalší žijú v Thajsku.
Reálne je však súčet oveľa vyšší, mnohí sa pohybujú ilegálne – nemajú doklady a polícia v Malajzii je nekompromisná.
Ale stále prijateľnejšia ako v Thajsku, odkiaľ im v prípade nájdenia hrozí nútený návrat do rodnej krajiny.
„Predtým ako začala armáda napádať našu dedinu, mal som sa lepšie v Barme, ale teraz musím povedať, že je nám lepšie v Malajzii,“ hovorí otec rodiny, ktorá celý mesiac nevyšla z bytu, pretože je bez dokumentov. „Doplňujúce voľby sú len kozmetickou úpravou, nie skutočnou zmenou,“ dodáva Sai Seng.
Deti na vidieku pomáhajú s chovom zvierat. FOTO PRE SME - TOMÁŠ LIBENSKÝ
Ešte nie sme ani na začiatku
V porovnaní s dovolením nosiť tričká so Su Ťij je riešenie otázky etnických štátov krokom, ktorý by mohol barmskú vládu ohroziť na sile.
Veľká časť obyvateľov Barmy sa raduje – že si môžu obliecť Su Ťij, v etnických štátoch a za hranicami však mnohí plačú – pretože žijú v neustálom strachu.
„Najprv musíme vyriešiť problémy etnických štátov, ktoré čelia útokom armády,“ hovorí Thar Thar, blízky spolupracovník Su Ťij. „Ak chceme ľudí učiť, aké majú práva a ako ich uplatňovať, musíme im k tomu vytvoriť atmosféru.“
Thar Thar, ktorý vidí do kuchyne NLD, sa na situáciu v povolebnej Barme pozerá kriticky a tvrdí, že krajina nie je ani na začiatku transformačného procesu. „Toto je len začiatok začiatku, o demokracii sa ešte nedá hovoriť.“
V obchode v Hsipaw sme sa pýtali na druhy ryže, aké v Barme majú. „Táto je šanská, dlhšie sa varí,“ opisoval predavač. „A táto je barmská. Teda vlastne mjanmarská,“ opravil sa. „Tak barmská alebo mjanmarská?“ nedalo nám neopýtať sa.
Krajina sa totiž oficiálne nazýva Mjanmarsko. Keďže tento názov zaviedla po odchode Britov vojenská vláda, tí, ktorí holdujú demokracii, používajú názov Barma ako za čias kolonizácie.
„Chcel by som, aby to bola barmská ryža,“ povzdychol si predavač a na chvíľu sa odmlčal. Presne taká je barmská sloboda – zatiaľ jej dáva prežiť len túžba a nádej obyvateľov krajiny.
Ale aspoň už tieto emócie môžu vyjadriť beztrestne. Nateraz.
