Je to staručký čiernobiely reklamný obrázok. Dievčatko drží v ruke krajec chleba. Na chlebe je rozotrená zhruba polcentimetrová masa čohosi čierneho. To čierne sa ešte len malo stať súčasťou austrálskej gastronomickej tradície.
Bolo to Vegemite na začiatku svojej ťažko vydobytej slávy. Bola to ona, tmavohnedá kvasnicovo-zeleninová nátierka z roku 1922. Bol to vedľajší produkt pri varení piva a konkurent anglosaského Marmite.
Obrázok som videl v čase, keď som už mal s Vegemite skúsenosť. O to uprenejšie som sa pozeral na výraz tváre tej malej hrdinky.
Rodič, kupuj!
Z reklamy sálalo nasledovné posolstvo: deti jedia nátierku Vegemite, lebo je chutná a zdravá; a ty, láskavý rodič, im ju kupuj!
Dobrý pozorovateľ, za akého sa skromne pokladám, si však všimol, že dievčatko si až také isté nie je. Akási pochybnosť sa mu zračila v tvári. Veď ako inak!
Kombinácia brutálnej slanosti, explicitnej chuti kvasníc a v takej hrubej vrstve na chlebe je predsa úplné šialenstvo. Možno drevorubači, ale deti?!
Tvrdím to napriek tomu, že som si Vegemite veľmi obľúbil. Akurát v menších dávkach. Dôkaz?
Tradícia
Pri písaní tohto stĺpčeka si nátierku, ktorú niektorí označujú za vazelínu, vkladám len tak na špičke noža do úst.
Nátierka sa nakoniec presadila a stala sa tradíciou.
Raz som mal možnosť prichýliť v Bratislave dvoch mladých cestovateľov z Austrálie. Vegemite som okázalo položil na stôl. Boli nadšení. Ako z napojenia svojich notebookov na moje wi-fi.
