Windsor bolo kedysi samostatné mestečko, dnes je to súčasť Sydney. Nachádza sa poriadne ďaleko od pobrežia, hory sú už na dohľad.
Boli sme tam v nedeľu. Len tak. Cestou tam sme minuli mešitu, ktorá ma svojou veľkosťou ohromila. To som ešte netušil, aký silný religiózny zážitok je ešte len pred nami.
Atmosféra vo Windsore bola úžasná, vidiecka. Na krátkej promenáde boli stánky so všakovakým tovarom, záhradné kaviarne a obchodíky.
Kúpili sme si domáci chlieb s prímesou sušených rajčín. Na trávniku vyspevovali amatéri známe šlágre. Občas tak falošne, až sme mimovoľne pridali do kroku.
Niektoré budovy vo Windsore boli postavené koncom 18.storočia. Z hľadiska urbanizácie Austrálie sú teda veľmi staré. V jednej z nich bola predajňa hudobných nástrojov.
Zatiaľ čo ja som sa kochal svojráznymi elektrónkovými zosilňovačmi od istého austrálskeho kutila, manželka v obchode podpísala petíciu.
Windsorčania sú proti rozšíreniu cesty, lebo sa musí pre ňu zbúrať zopár starých domov.
Boli sme aj v miestnom parku. Omýva ho rieka Hawkesbury. Práve sa na nej pretekali rýchlostné člny. Zábava ockov a ich ratolestí. Jeden pilot vyletel z člna, bol však zachránený.
Cestou k autu sme sa vybrali uličkou, pre ktorú sme sa rozhodli preto, lebo sme tadiaľ ešte nešli. Prešli sme okolo kostolíka. Pred jeho vchodom bola tabuľa s nápisom The Church Bar.
Vŕtalo nám v hlave, čo je to za cirkev. Tak sme sa tam vrátili. Vo vnútri bola krčma.
