Politici nás minulý týždeň zasa raz liečili z naivity. Nie, nik nebol taký naivný, aby si myslel, že v piatok poslanci „zhodia“ vládu, pretože to jednoducho nebolo pre žiaden politický subjekt v snemovni výhodné.
Pomerne veľa ľudí však predpokladalo, že senátori zrušia svoju imunitu. V zásade sa na tom všetci zhodli a tvrdili, že sa tak stane.
Nestalo! Múdrejšia komora parlamentu sa s vecou vysporiadala šalamúnsky: časť senátorov hlasovala s ušľachtilými zámienkami proti, časť senátorov sa s ušľachtilými výhovorkami schôdzi vyhla.
Niežeby imunita zákonodarcov bola tým, na čom stojí alebo s čím padá česká politika. Imunita má ako princíp určitý logický dôvod aj historické ukotvenie v zákonoch.
Asi si nespomenieme na žiadne dôležité kauzy, keď by bola vyložene zneužitá, alebo keď by naopak zachránila politikov pred účelovou kriminalizáciou.
Imunita v Česku je skôr históriou drobných prefíkaností, politických obchodov a trápností. Už vyše dvadsať rokov sa českou politikou tiahne ako symbol arogancie a povýšenosti ich aktérov.
Imunita je jednou z návykových substancií moci, podobne ako napríklad lacné jedlo v parlamentnom bufete alebo modrý majáčik na aute.
Keď sme s politikmi ako-tak spokojní, sme ochotní to akceptovať a netrápiť sa tým. Ale keď je spoločnosť otrávená, nahnevaná a rozčúlená, potom tieto drobnosti len ďalej kazia náladu.
Múdri politici, žiadajúci od voličov trpezlivosť a obete, si to musia uvedomiť. Ale tí českí buď nie sú múdri, alebo im to je jedno.
