Politika býva často špinavým športom vhodným len pre silné žalúdky. V Spojených štátoch sa za jedného z najslávnejších preborníkov v politických trikoch za posledné desaťročia považuje Richard Nixon.
Republikánsky prezident zo 70. rokov pre odpočúvanie oponentov musel z Bieleho domu ako jediný v histórii predčasne odísť.
Nixonov hlavný „génius zla", ktorý pre neho robil čiernu robotu, sa volal Charles Colson (16. 10. 1931 - 21. 4. 2012). Bol jedným z hlavných strojcov známej aféry Watergate. Za účasť v inej kauze ho odsúdili a skončil na sedem mesiacov vo väzení.
Nixonov fanatik
Rodák z Bostonu sa sám označoval za „protiliberálneho, protitlačového Nixonovho fanatika". Vyštudovaný právnik sa prvýkrát dostal k vrcholovej politike, keď slúžil pre republikánskeho senátora Leveretta Saltonstalla.
Práve u neho sa podľa vlastných slov naučil „čierne umenie" podsúvania zavádzajúcich článkov do médií či strhávania plagátov protivníkov.
K tímu Richarda Nixona sa pridal v kampani pred voľbami v roku 1968. Po úspešnom zvolení si ho nový prezident stiahol medzi poradcov. Krátko nato si v ich tíme vybojoval vďaka svojej nemilosrdnosti a bezcitnosti výnimočné postavenie.
„Bol to pravdepodobne najneobľúbenejší poradca v Bielom dome, ktorého sa zároveň aj ľudia najviac báli," napísal magazín Time v roku 1973. Nixon však naňho spomínal ako na jedného z najspoľahlivejších.
„Keď som sa sťažoval Colsonovi, bol som si istý, že sa s tým niečo urobí. Málokedy som sa sklamal," citoval z Nixonových memoárov denník New York Times.
Colson o sebe sám povedal, že pre Nixona by podviedol aj svoju starú mamu, ak by bolo treba. Roky v Bielom dome ukázali, že to nebolo prehnané tvrdenie.
Trikov mal Colson v zásobe dostatok. Podľa denníka Daily Telegraph mal napríklad raz najať vagabundov, aby zbili protivojnových demonštrantov.
Iní dvaja muži mali predstierať, že sú homosexuáli a podporovať demokrata Georgea McGoverna. Všetko však prebil iný kúsok Nixonovej administratívy.
Práve Colson v predvolebnej kampani v roku 1972 najal spolužiaka z výšky Howarda Hunta, ktorý viedol skupinu, ktorá mala v areáli washingtonskej centrály Demokratickej strany v komplexe Watergate nainštalovať odpočúvacie zariadenia.
Aféra, známa ako Watergate, sa dostala na verejnosť. Viedlo to až k tomu, že v roku 1974 Richard Nixon odstúpil z prezidentskej funkcie.
Na začiatku sa pritom zdalo, že odpočúvanie Nixonovi neublížilo, voľby v roku 1972 vyhral.
„Keď budem spisovať svoje memoáre, napíšem tam, že Watergate bola brilantne zahraná eskapáda, ktorá odvrátila pozornosť demokratov od skutočných tém a dovolila nám získať výrazné víťazstvo," povedal Colson podľa New York Times v roku 1972.
Kauzy však dobehli prezidenta a rovnako aj Colsona. V roku 1971 Daniel Ellsberg posunul médiám tajné správy, známe ako Pentagon papers, ktoré hovorili, že vojna vo Vietname sa vyvíja inak, než hovorí vláda.
Colson chcel zdiskreditovať Ellsberga a tak nariadil, aby ukradli záznamy o ňom od jeho psychiatra. V júni 1974 ho za to súd poslal do väzenia.
Stal sa silne veriacim
Krátko pred rozsudkom nastal zlom v Colsonovom živote. Stal sa silne veriacim evanjelikálom. „Ak Colson dokáže oľutovať svoje hriechy, je nádej pre každého," pochyboval Boston Globe, či nejde len o taktiku, ako získať kratší trest.
Colsonov ďalší život ukázal, že to nebola pretvárka. Keď po siedmich mesiacoch vyšiel z väzenia, začal propagovať náboženské hodnoty. Založil napríklad inštitúciu, ktorá šírila kresťanstvo medzi americkými väzňami. V súčasnosti podľa Los Angeles Times využíva jej programy 200-tisíc väzňov vo viac ako 1300 zariadeniach.
Jeho spolupracovníci z tohto obdobia hovorili o milom priateľskom človeku. Colson napísal viac ako tridsať kníh, bojoval proti potratom či za náboženskú slobodu.
Patril k jedným z najvplyvnejších predstaviteľov evanjelikálov v Amerike. Napriek tomu, ako veľmi sa zmenil, si ho mnohí budú pamätať ako nemilosrdného muža Nixonovej vlády.
