Naša Ruth je vo veku, keď sú veci čiernobiele a keď sa urputne trvá na niektorých veciach. Napríklad na vlastenectve.
Už celý týždeň pred sviatkom izraelskej nezávislosti sme doma počúvali, koľko má krajina rokov, čo je to Knesset a že prezident sa volá Šimon „Peues“ (Ruth ešte neovláda r).
V pozore
Dieťa sa habkavo naučilo aj každé tretie slovo hymny a nútilo nás, aby sme stáli v pozore, keď ju spieva.
Jednoducho, máme doma izraelskú vlastenku. Čo je naozaj pozoruhodné, keď si uvedomíte, že v našej multikulti rodine, kde má každý najmenej dve občianstva, pre pokojné spolužitie radšej národné témy nevyťahujeme.
Naše dieťa si to prinieslo zo škôlky, spolu s posadnutosťou národnými symbolmi. Pred pár dňami som vyhodila celé vrece pokusov Ruth verne stvárniť izraelskú zástavu.
Uznáte, že pre škôlkarku je nakreslenie proporčnej Dávidovej hviezdy predsa len problém.
Potom Ruth potrebovala zástavku na škôlkarskú oslavu. Išli sme do papiernictva, kde mali zástavy od výmyslu sveta.
Aj nápisy „všetko najlepšie“ v modrom vyhotovení na bielom pozadí. Moje dieťa žiarilo. „To sú pravé izraelské zástavy, mami.“
No tak, pravé ako pravé. Všetky boli vyrobené v Číne, takže o ich autentickosti by sa dalo pochybovať. Ale nechcela som svoje nadšené dieťa raniť. Rana prišla sama. Od Číňanov.
Na jednom z upomienkových predmetov bola taká pravopisná chyba v slove sviatok, že si ju všimla aj naša ani nie päťročná Ruth. Zle to odkopírovali, tí Číňania.
Made in China
Keď už Ruth večer spala a všetci na oslavách nezávislosti mali zasa plné ústa Izraela, napadlo mi, či aj tam vejú zástavy made in China.
Lebo to by už bola vážna hanba, aj keď rozumiem, že časy sú zlé a čínskym cenám sa nedá odolať.
Vlastenectvo by však lacné nemalo byť. To vedia aj škôlkari.
