Tá pani však nezačala ťukať do klávesnice počítača. Vyrazila k veľkému stolu, odklopila vrchnák a odhalila tisíce malých popísaných papierikov. Kartotéka, pripomienka starých čias všetkých knižníc, ale tiež dôkaz, že krajanské cintoríny nepatria v Amerike medzi bašty modernosti.
Ten mladý pár hľadal hrob príbuzného, ktorý žil v časoch, keď Chicago bolo najviac československé mesto mimo Európy a miestny cintorín patril k najvyužívanejším v meste. K miestu posledného odpočinku príbuzného ich nakoniec odprevadil sám správca cintorína vyzbrojený papierovou mapou jednotlivých sekcií.
Keby ten párik hľadal niekoho na cintoríne vzdialenom len o tri hodiny ďalej na juh, mohli by použiť svoj smartphone a ešte sa zapojiť do kruhu priateľov konkrétneho mŕtveho na facebooku.
Digitálna revolúcia, sociálne siete a previazanosť na reálny svet s tým virtuálnym prišla i do takej nezvyklej oblasti, akou je pohrebníctvo.
Istá firma v štáte Indiana prišla s radikálnou inováciou. Okrem mena, dátumu narodenia a smrti, citátu či fotografie, dáva na náhrobné kamene aj čiarový kód. Stačí ho načítať svojím telefónom a hneď sa zobrazí internetová stránka s fotkami, údajmi o pochovanom či historkami z jeho života.
Záujem je údajne veľký, niekto dokonca zakladá aj špeciálne fóra, kam možu pozostalí posielať svoje fotky so zomretým.
V tomto ohľade sa tak konečne zmieria skeptici s veriacimi, ateisti aj všetci, ktorí vyznávajú vieru v Boha. Tento vynález dáva definitívnu odpoveď na otázku, či existuje život po živote. V tomto prípade bez diskusie, i keď iba ten virtuálny. Hoci mnohým predsa len zostane akosi bližšia tá kartotéka.
