FOTO SME – ĽUBOŠ PILC
FOTO SME – ĽUBOŠ PILC
Už o pár dní sa rozhodne, kde bude pôsobiť jeden z najlepších slovenských hokejistov Oto Haščák. Odchovanec trenčianskej Dukly patrí medzi legendy slovenského hokeja. Hrával vo Švédsku, Fínsku, Nemecku aj v Českej republike, kde získal svoj prvý majstrovský titul. Keď postúpila slovenská reprezentácia z kategórie B do kategórie A majstrovstiev sveta, Haščák bol jej kapitánom. Dostal ponuky z extraligových klubov a zvažuje ich spolu s odborníkmi. A hoci mal možnosť pôsobiť po skončení aktívnej kariéry v Európe, zvíťazilo Slovensko. Haščák chce rovnako ako väčšina slovenských a českých špičkových hokejistov žiť doma. „Mal som ponuky zostať vo Švédsku, Fínsku alebo v Nemecku. Život tam sa mi ale príliš nepozdával. Najviac som bol spokojný vo Švédsku. Asi aj preto, že som sa naučil jazyk. A keď človek rozpráva, ľudia ho inak berú a lepšie sa tam cíti.“ Na Slovensku je Haščákovo finančné ohodnotenie neporovnateľné s tým vo svete. „Až na pár výnimiek sa nedá sa povedať, že by boli hokejisti v lige extrémne platení. Je to od pätnásť- do niekoľko stotisíc korún, podľa veku aj výkonnosti.“ Priemerný plat v Dukle Trenčín bol pred rokom tridsaťpäťtisíc korún. „Je to otázka dopytu a ponuky. Keď si ale zoberieme Petra Šťastného a porovnáme ho s nejakým hráčom dnes, sú pomery nespravodlivé. Niektorí, čo nedosahujú ani tridsať percent Petrovej výkonnosti, zarábajú päťkrát toľko ako on v najlepšom profesionálnom veku.“
Peniaze, závisť, intrigy?
Haščák nikdy nezarobil milión dolárov. „Ale závisť je všade na svete, pociťoval som ju aj v Švédsku, aj v Nemecku. Závistliví sú väčšinou ľudia, čo nič v živote nedokázali, alebo ľudia s nízkou inteligenciou. Rozumný človek, ktorý niečo v živote dokázal, vám nikdy závidieť nebude. Vie, že aj za tým je dlhoročná a tvrdá profesionálne robota.“
Haščák dnes skutočne ľutuje, že nikdy nehral v NHL. „Jasné, že ma to mrzí aj ma to mrzieť bude. Draftoval ma už v roku 1989 Boston, ale ten mal v tom čase vynikajúce mužstvo, ktoré vyhralo Stanley cup. Verím, že aspoň synovi, ktorý sa práve chystá za oceán, sa to raz podarí.“
Svoje prvé peniaze zarobil ako šestnásťročný v Martine. „Za prvú výplatu som si kúpil korčule. Ale tie stáli tritisíctristo korún. Takže som si musel ešte tri stovky požičať od otca.“ Kariéru zasa končil v Trenčíne. „Hokejový výstroj mám ešte odložený doma v sklade. Dúfam, že ešte budem hrať niekde pre radosť, v nejakom dedinskom klube.“ Do júna bol športovým riaditeľom v Trenčíne. „Ale zanikla príspevková organizácia a každý dostal výpoveď. Mne z akciovky zmluvu neponúkli. Pýtal som sa na dôvody, povedali, že nie sú povinní ich vysvetľovať.“
Hokej – šport číslo jeden
Finále majstrovstiev sveta pozeral Haščák doma s rodinou. „Nie som typ, ktorý môže sedieť niekde na verejnosti. Mňa nesmie nik vyrušovať, som počas hry veľmi nervózny. Ešte viac, ako keď som hokej hral. Bol to fantastický pocit a som rád, že to konečne vyšlo.“ Hneď v noci šiel po zápase na oslavy do mesta. „Ale keď som videl tú spúšť, radšej som utekal domov.“ Podobné oslavy, len v menšom, si pamätá aj zo svojej kariéry. „Keď Trenčín skončil druhý ešte vo federálnej lige v roku 1989. Išli sme rolbou na hrad a na námestie. Vyzeralo to ako prvomájový sprievod.“
Na to, či na Slovensku stále platí, že futbal je u nás športom číslo jeden, má jasný názor. „Neviem, kto toto rozpráva. Ale keď vidím tie návštevy na futbalových štadiónoch, tak sa mi tomu nechce veľmi veriť. Mám futbal veľmi rád, žiaden zápas v televízii nevynechám, ale výsledky hokeja hovoria za všetko.“
ROMAN KRPELAN
