Tých, čo ho prežili na vlastnej koži, žije v židovskom štáte ešte necelých 200-tisíc.
Asi 80 percent z nich má viac ako 75 rokov. Takúto štatistiku vydal Izrael pár dní pred Dňom holokaustu, ktorý si tu pripomenuli vo štvrtok.
Opäť sa hovorilo o tom, že bývalým väzňom koncentračných táborov sa žije ťažko.
Opakovalo sa, že zápasia s nedostatkom peňazí, sú osamelí, mnohí v zlom psychickom stave a že štát, ktorý vznikol pre to, aby sa holokaust už neopakoval, často hanebne zlyháva, keď im má pomôcť.
Lebo toto vypovedá o Izraeli viac ako správy o tom, za koľko miliárd zase predal nejaký svoj podnik veľkému investorovi.
Šéf opozície Šaul Mofaz sa žijúcim obetiam holokaustu ospravedlnil za to, ako ich vláda zanedbáva. Hoci sám bol v minulosti členom viacerých kabinetov, ktoré tiež veľa neurobili.
Mofaz však má pravdu. Tým, ktorí utrpenie holokaustu prežili, a nežijú len v Izraeli, sa treba ospravedlniť. A mal by to urobiť každý z nás. Každý hlas v demokratickej krajine sa totiž ráta.
Ľuďom, ktorí prežili holokaust, sa netreba ospravedlniť len za podmienky, v ktorých žijú, ale aj za nevšímavosť voči drobným prejavom perzekúcie akejkoľvek menšiny. Treba sa im ospravedlniť za odvracanie očí a vetu typu mňa sa to netýka.
Za málo hlasné odsúdenie tých, čo dnes bez problémov hovoria, že holokaust počas druhej svetovej vojny nebol alebo ho „ospravedlňujú“ náboženskými či ekonomickými dôvodmi.
Za to, že svojim deťom stále dôrazne nevysvetľujeme, že ten „iný“ spolužiak v triede nie je horší alebo lepší ako my, že je jednoducho taký ako my.
Holokaust sa začal plazivo, potom bol obludou, ktorá narástla aj pre to, že ľudia boli neutrálni, keď mali byť aktívni. A za to mlčanie sa treba ospravedlniť.
