Že si fakticky šéf strany Vecí verejných Vít Bárta kupoval lojalitu svojich spolustraníkov, a je jedno, či tomu budeme hovoriť úplatky, výpalné alebo priateľské pôžičky.
Že jeho bývalý spolustranník Jaroslav Škárka je odporný podvodník a manipulátor, navyše asi nie veľmi múdry. A lepšie na tom nie je ani poslankyňa Kristína Kočí, komická a nevierohodná klamárka.
Prečo teda všetci slová sudcu Šotta s takmer nábožnou úctou počúvame. Práve preto, že je sudca.
Jeho rozsudok nie je významný tým, že uznal za vinných dvoch politikov (navyše zatiaľ neprávomocne), skôr tým, že ponúkol presnú a zrozumiteľnú analýzu úpadku českej politickej kultúry.
Je však svojím spôsobom smutné, že táto analýza musela zaznieť v súdnom rozsudku, aby sa ňou spoločnosť začala zaoberať. Ukazuje to, ako klesla váha slova v bežnej komunikácii.
Nepočúvame novinárov, intelektuálov, politikov ani samých seba. Nečudo, veď trebárs takí politici sa častujú výrazmi, ktoré sme pred pár rokmi nepočuli ani na toaletách.
Sudca Šott povedal to, čo muselo byť povedané, ale hlavne čomu treba načúvať a s čím je treba niečo robiť.
Rozsudok sudcu Šotta je pokusom o návrat zdravého rozumu do politiky. V tom je jeho najväčšia sila, ale aj potenciálne nebezpečenstvo.
Justícia je jedným z pilierov demokracie, ale jej úlohou nie je dodávať do spoločnosti zdravý rozum, pokiaľ sa ho nedostáva samotným občanom.
Áno, Bárta, Škárka, Kočí ( a mnohí ďalší) by mali zmiznúť z verejného života a hlavne už nikdy nebyť zvolení do verejnej funkcie.
Ďakujeme sudcovi Šottovi, že nám to tak jasne a bez obalu oznámil. Či tieto indivíduá aj porušili konkrétne zákony a patria do väzenia, nech však radšej ešte posúdi odvolací súd.
