FOTO SME – ĽUBOŠ PILC
Už pred novembrom 1989 pôsobil v ilegálnych cirkevných štruktúrach, stál pri zrode časopisu Zrno.
Tam si zvolili patróna – návrh bol Ján Krstiteľ.
Táto biblická osoba sa mu stala blízkou, a keď vstúpil do františkánskej rehole, vzal si jeho meno za svoje.
Krstné meno Marián používa len úradne.
Sledovali ho tak, aby o tom vedel
Komunisti mu nedovolili doštudovať Vysokú technickú školu v Košiciach a neunikol ani sledovaniu ŠtB.
„V niektorých prípadoch to bol skôr psychický nátlak tak, aby som to videl. Koncom roka osemdesiatdeväť sa pripravovalo moje zatknutie. Ale prišla revolúcia.“
Už na začiatku si všimol, že s Mečiarom nie je všetko v poriadku.
„Patrí medzi tie politické postavy, ktoré majú cieľ kdesi na vrchole politickej dráhy a vedia, že sa nesmú úplne prejaviť na začiatku.“
Na určité miesta nechodil sám
Lexova SIS začala s jeho sledovaním hneď po kritickej kázni, ktorá odznela v Slovenskom rozhlase.
„Boli to rôzne spôsoby sledovania, ale zase išlo skôr o psychický nátlak. Ja som ich videl a mohol som sa s nimi kedykoľvek porozprávať, ale nemal som chuť. Samozrejme, že som robil určité opatrenia, zvlášť po únose Michala Kováča mladšieho a vražde Roberta Remiáša, keď sa už nedalo vedieť, čo môže človek očakávať.“
Na určité miesta už nechodil sám a rovnako si dával pozor pred štartovaním auta.
S Mečiarom sa nikdy nestretol, ani po tom netúži.
Na jednej z panychíd za zavraždeného Roberta Remiáša vyhlásil: „Krv tohto nevinného človeka tečie po rukách premiéra Mečiara a riaditeľa SIS I. Lexu.“
Mečiar naňho spolu s vládou podal trestné oznámenie kvôli psychickej ujme, ktorú im Balázs údajne spôsobil.
„Napokon k nijakému obvineniu nedošlo.“
Za svojimi vyhláseniami si dodnes stojí.
Pre Remiáša Fiľakovo
Práve kvôli odvážnemu vystupovaniu bol v roku 1996 na príkaz svojich nadriadených nútený opustiť Bratislavu a odísť do Fiľakova.
V reholi totiž panujú prísne pravidlá a tri základné sľuby – čistoty, chudoby a poslušnosti.
Svoju úlohu zobral hrdinsky.
„Po čase, keď som sa vnútorne vyrovnal s touto zmenou, som si povedal, že chcem pôsobiť zjednocujúco, a keď odtiaľ raz odídem, aby po mne niečo zostalo.“
S babkami-demokratkami, ktoré by ho ako kňaza odmietali, sa vo Fiľakove nestretol.
Môže sa ale k politike vyjadrovať?
„Ak nie som schopný vyjadriť sa o pravde v konkrétnych súvislostiach, tak moje ohlasovanie pravdy sa stáva len frázou. Síce peknou, ale prázdnou.“
Politiku sleduje aj dnes: „Nemôžem byť odtrhnutý od reality života.“
Kedysi moderoval, dnes píše básne
Okrem kňazských povinností sa venuje kultúre, publikuje články, spolupracuje s mládežou a píše básne: „Sú to len také – tatarkovsky povedané – písačky. Väčšina z nich končí v zásuvke.“
Niektoré však publikoval na výstave obrazov manželov Kubinských.
Pripravuje aj knižné vydanie, len chýbajú peniaze.
Kultúra a cirkev majú podľa neho veľa spoločné.
„Tam, kde je región s vysokou nezamestnanosťou, a kde nie je kultúra a rozvinutý šport, je aj spoločnosť skeptická a život pochmúrnejší.“
Poslanie kňaza ho však napĺňa viac ako všetko ostatné.
