Pôsobia belaso a zabrali by asi štvrtinu Slovenska. Modré hory sú pre Sydneyčanov čosi ako Vihorlat pre obyvateľov Humenného. Prijali sme pozvanie od známych a vybrali sme sa tam v nedeľu na huby.
Po zhruba dvoch hodinách jazdy sme zabočili na lesnú cestu a hľadali miesto, kde Karol s manželkou Zdenou vraj minulý rok nazbierali plný kufor masliakov a rýdzikov.
Rovnaké ako u nás
Hľadanie zasľúbeného hubárskeho raja sa však na kostrbatých cestičkách predlžovalo a predlžovalo a moja manželka s boľavými krížami na zadnom sedadle trpela a trpela.
Karol za volantom sa odmietol vzdať, takže sme huby hľadali prakticky len v prestávkach na občerstvenie. Potom sme nasadli do auta a pokúšali sa nájsť to miesto hojnosti. Keď bolo jasné, že blúdime, urobili sme si dlhšiu pauzu.
Vybehli sme teda narýchlo medzi stromy a aspoň spola zaplnili košíky masliakmi a rýdzikmi, ktoré sú rovnaké ako na Slovensku.
Moja manželka medzitým takmer stúpila na hada, čo bolo čudné, lebo podľa Karola v tejto nadmorskej výške hady nemali byť.
Meranie mlák
Cestu naspäť do mesta ovládol princíp, ktorý ma síce zarazil, ale tešil som sa na dobrodružstvo. Miesto toho, aby sme šli tam, odkiaľ sme prišli, postupovali sme dopredu. A terén sa stále zhoršoval.
Občas sme kráčali pred džípom a ukazovali Karolovi schodnú trať, alebo na jeho žiadosť merali paličkou hĺbku mláky, čo sa mi už zdalo prehnané.
Potom som sa veľmi sklamal. Z ničoho nič sme narazili na asfaltovú cestu do Sydney. Modré hory nás vyvrhli.
