FOTO SME – ĽUBOŠ PILC
V bratislavskej Berlinke otvorili výstavu fotografií spred novembra 1989.
Svoju „miestnosť“ – sériu snímok obkolesenú stenou z červeného súkna – tam má aj Ján Budaj.
Jeho momentky zo sedemdesiatych rokov zachytávajú štylizované situácie, zosmiešňujúce vtedajší režim – bol jedným z aktívnych členov málopočetného slovenského disentu.
Až o niekoľko rokov zaznamenala verejnosť – i jeho vtedajší priatelia – šok.
Podozrenie, že spolupracoval s ŠtB.
Budaj priznal, že spoluprácu podpísal – z dôvodu, aby dostal pas.
No tvrdil aj: „Nespolupracoval som. Nikdy sa mi originál zväzku nedostal do rúk a nenašiel som sa ani na rôznych zoznamoch.“
Ako sa vyhnúť väzeniu
Prvý raz sa stretol s politikou, keď ho ako dvanásťročného vylúčili z pionierskej organizácie.
Ako osemnásťročný chcel s kamarátom emigrovať na Západ, chytili ich a na pol roka posadili do väzenia.
„Môj spoluutečenec mal v sebe potom zakódované biologické hodiny – každý rok, v čase, keď na nás pri úteku strieľali, akoby na pár dní zošalel.“
Ďalších dvadsať rokov pôsobil „v podzemí“.
Medzi výtvarníkmi, ktorí nechceli mať s režimom nič spoločné, potom v blízkosti predstaviteľov tajnej cirkvi.
„Bol som akýmsi školiteľom – napísal som rôzne príručky. Ako sa nedostať do väzenia, alebo príručku proti štátnej bezpečnosti.“
František Mikloško ju vydal v náklade desaťtisíc kusov. Najväčšom, v akom dovtedy slovenský samizdat vyšiel.
„V Čechách vtedy nemohlo byť o nejakých tisícoch ani reči. Zato v Poľsku sa stačilo na čiernom trhu tetušky, čo predávala zeleninu, spýtať – máte nobelistu? – a hneď ju vytiahla spod bedničky zemiakov. Biblia stála tisíc korún a Poliaci ju kupovali. To už bol iný trh.“
Na rozdiel od poľských disidentov sa však Budaj pod svoje knihy nepodpisoval.
Z „podzemia“ k zeleným
Nakoniec sa od intelektuálov v disente odklonil, vybral sa cestou nového odporu – formou ekologických aktivít.
Bolo to možno účinnejšie – a zároveň bezpečnejšie.
Hoci bol stále silno sledovaný, eštebáci zelených skôr tolerovali.
„Pred rokom osemdesiatdeväť sa generácia eštebákov vymenila. Boli to mladí, vzdelaní ľudia, ktorí študovali psychológiu, právo. Vypočúvanie disidentov brali ako spôsob dostať sa k lepšiemu bytu.“
To tvrdí Budaj, ktorý bol kedysi na „Februárke“ každú chvíľu, kde niektoré výsluchy „boli dlhé a tvrdé“.
Jeho byt bol vraj jedným z ôsmich, ktoré kontinuálne odpočúvali.
Žiadneho zo svojich vyšetrovateľov však po roku 1989 nestretol.
„Tiež ma zaráža, prečo sa človeku za celé tie roky nepodarilo vidieť tváre, ktoré mal kedysi hlboko zapečatené v pamäti.“
Chcel byť fotografom – svoje snímky posielal na všetky súťaže – a vyhrával.
„Na skúškach mi však dali kresliť portrét, to som nevedel. Chvíľu som robil fotografa v Slovenskom filmovom ústave, aj asistenta kamery. Pri vchode vtedy stával príslušník ŠtB so samopalom a pri ňom príslušník ľudových milícií. Odštudoval som aj tri ročníky „matfyzu“, matematiky – fyziky, kým nezistili, že mám iné politické názory, pre ktoré som bol aj vo väzení.“
Okrem kotolníka robil chvíľu aj skladníka.
Mnoho začiatkov i koncov
S Kňažkom sa zoznámil neskoro.
„To je len zdanie, že naše osudy sú historicky späté. Tá spätosť bola len v krátkom období od novembra 1989. Pred ním, a väčšinu času aj po ňom, sme každý žili úplne iný príbeh.“
Aj dnes ho vidí na úplne opačnej strane.
„Milan bol skoro vždy tam, kde je úspech. Je to aj jeho talent a schopnosť – situovať sa v živote v silnej pozícii.“
Konštatujeme, že Ján Budaj je zase vždy tam, kde sa niečo začína a vzápätí – hoci o mesiace či roky – celkom končí.
Vydavateľstvo Meridian, časopis Slobodný piatok.
Spoluzaložením platformy Za demokratické Slovensko sa vtedajšou vierou v Mečiara „zaslúžil“ o rozpad VPN.
Z torza vtedajších Mečiarových prívržencov a následne jeho tvrdých odporcov – členov DU – teraz zostalo v jeho Liberálno-občianskej únii sedemsto členov.
A združený poslanecký klub LDÚ so SOP a zelenými tiež nemusí mať dlhé trvanie.
„Asi sa neviem šikovne predať,“ reaguje Ján Budaj.
S politikou nekončí?
Čo teda bude robiť po októbri 2002?
„Angažovať sa vo verejnom živote – bez ohľadu na to, či bude znieť okolo piskot, alebo potlesk.“
Zrejme už dnes kalkuluje so spoluprácou so silnejším subjektom.
„Je na to skoro – SOP sa musí vykryštalizovať, Ruskova strana Ano funguje krátko.“
Keďže šéfuje mediálnemu výboru, určite vie, že spolumajiteľ televízie Markíza ho minimálne dva roky „cez palubu“ nehodí.
„Stretávame sa len kvôli profesionálnym otázkam mediálneho fungovania, nie kvôli politike,“ tvrdí Budaj.
Takisto, ako hovorí, že si vo voľbách verí.
„Budem chodiť po regiónoch.“
Fakt, že môže ako politik skončiť spolu s koncom volebného obdobia, nemieni akceptovať. A možno ho len vytesňuje z myslenia, rovnako, ako iné politické omyly?
„Na pamäti je ešte času dosť.“
Vraj nemá pocit, že by ho niečo príliš mrzelo.
„Iba ak omyly v osobných vzťahoch. Ale o tých nebudem hovoriť verejne.“
DAŠA MATEJČÍKOVÁ, mož
