Húf mužov v družnej debate a kúsok od nich vrava žien. Tie majú na starosti aj deti. Tradičné moslimské rodiny trávia víkendové pikniky spolu, ale zároveň oddelene podľa pohlavia.
Ľahšie sa to pochopí, keď si spomenieme, že napokon aj muži a ženy západného strihu občas vytvoria spontánne hlúčiky a bavia sa na oslave separátne. Je v tom, iste, rozdiel, lebo je to dané témou, nie kultúrou.
Na kúpalisku sme zase videli dievčatá. Plavky sa im začínali pri členkoch a končili sa kuklou okolo tváre. Neboli to pretekárky, ale moslimky.
Paradoxne, v týchto kombinézach krivky ich tiel boli z istého hľadiska ostrejšie, ako keby boli v bikinách. Možno sa nad tým pozastaviť, začudovať, ale to je asi tak všetko, ako s tým treba naložiť.
Napokon, v Austrálii väčší údiv vyvolá žena hore bez. Topless sú tu turistky z Európy. Je to netaktné.
V nedeľu podvečer sme sa cestou cez štvrť Riverwood stretli s ľudskou bytosťou v burke. Mal som z toho nepríjemný pocit.
Nebol to strach, ktorý má jasnú príčinu. Žiadna asociácia s terorizmom či náboženskými trenicami.
Bol to jednoducho inštinktívny poryv strachu zo skrytej tváre. Skrývanie tváre v našej kultúre je totiž pričasto spojené s násilím.
Myslím si úplne neodborne, že v princípe u nás v Európe máme právo vidieť si navzájom do tvárí a rovnako povinnosť neskrývať vo verejnom priestore svoju tvár. Nech je akákoľvek.
Už od detstva predsa vieme, že plachtu má cez hlavu bubo.
