Moslimská šatka kedysi stála tuniské dievčatá miesto na univerzite. Teraz sa situácia otočila. Rok a pár mesiacov po revolúcii sa Tunisania učia narábať so slobodou.
TUNIS. Prvú revolúciu arabskej jari spustili práve mladí. Demonštrácie po upálení sa predavača zeleniny a ovocia v Tunisku na protest proti zlým životným podmienkam im vlani v januári umožnili skoncovať s diktatúrou. Pomáhali im sociálne siete aj internet.
Dnes je táto generácia stále plná entuziazmu a chce meniť spoločnosť, aj keď politikom, zdá sa, veľmi neverí.
Sorad: Nenosím hidžáb takmer jediná
Sedemnásťročná Sorad Refesová rada kreslí, jej hobby je grafity a väčšina jej kamarátov sú chlapci. Žije vo vnútrozemskom tuniskom regióne Tataouine, kde sú etnické a náboženské spory silnejšie než inde. Napriek tomu nenosí moslimskú šatku hidžáb.
„Sama mám veľa zahalených priateliek a v triede nenosím hidžáb takmer jediná. Niekedy je to pre mňa ťažké, cítim, že som iná. Aj profesori ma niekedy považujú za chlapca,“ hovorí Sorad. Pred revolúciou v škole dievčatá hidžáb nosiť nesmeli.
Teraz je pomer šatiek k nešatkám opačný, no Sorad sa zo slobody teší. „Mám len trochu strach z žien, ktoré chcú nosiť nikáb (celotelový závoj, v ktorom vidno iba oči). Mohlo by sa to používať proti iným ženám.“
Sorad neverí žiadnej politickej strane, nevie aké záujmy sledujú. No chce meniť krajinu cez svoje posolstvá v kresbách a grafity. Napríklad aj to, že rozdiely – so šatkou či bez – obohacujú.
Sorad so svojimi kresbami.
Sabrine: Pre šatku ma vyhodili
Na prvá pohľad suverénna študentka Sabrine Wafiová s čiernym hidžábom vyzerá popri Sorad kontrastne. Za bin Alího ju pre hidžáb z univerzity vyhodili.
Moslimský závoj je pre ňu vec kultúry, náboženská záležitosť. Chce zlepšiť situáciu vo svojom regióne a brániť ženské práva. „Pred revolúciou som si hovorila, že o tom môžem akurát snívať. Teraz som plná energie, aby som tieto sny naplnila,“ hovorí.
Z novej vlády je však sklamaná. „Zabudli sme na naše naozajstné problémy. Revolúcia sa robila pre posilnenie regiónov, pre chudobu, nezamestnanosť. Treba, aby vláda tieto problémy zobrala vážne a riešila ich,“ dodáva.
Ukážkou toho, ako vyzerá úspešná tuniská mládež, je Nayres bin Gaga z Tunisu. Sebavedomé dievča spieva jazz a blues vo vlastnej kapele, píše básne aj články do novín a pomáha ako aktivistka v mládežníckej organizácii.
„Máme dva typy mladých: elitu a tých, ktorí sa nevedia dostať z chudoby. Komunikácia medzi týmito dvoma skupinami nefunguje,“ hovorí Nayres. Mnohí z tých, ktorí žijú v chudobe, podľa nej majú veľký potenciál a nápady, no nemajú možnosť ich realizovať.
Dvadsaťpäťročný Hasan Jauhari pozná políciu z čias bin Alího viac, ako by si želal. V Amnesty International sa staral o potreby rodín politických väzňov v krajine, pravidelne končil na policajnej stanici a jeho rodina bola väznená.
„Veľmi sa mi uľaví, keď vidím, že policajti ma už neprenasledujú v tmavých uličkách. Predtým tu polícia nebola na to, aby chránila občanov, ale aby chránila vládu. Ide to dobrým smerom,“ hovorí Hasan.
Tuniskí poslanci zasadajú v historickej budove, za ktorú by sa nemusel hanbiť ani kráľ.
Veľa nových tvárí
Tridsiatnička Azza Mechemeche, ktorá sa stala po revolúcii členkou liberálnej strany, hovorí so zápalom o tom, ako sa mladí učia diskutovať o politike, o tom, ako verí svojej strane, pretože sú v nej technokrati, hoci má len šesť poslancov v parlamente.
Keď dorazí neohlásene poslanec tuniského parlamentu, Azza nevie, kto to je. Vysvitne, že je členom tej istej strany ako ona a poslancov nie je šesť ale sú štyria.
Po revolúcii v Tunisku, kde si len vlani v októbri zvolili demokratickú vládu, je všade veľa nových tvárí, disidentov, navrátilcov zo zahraničia. Mladí objavujú politiku, ktorá ich doteraz nezaujímala.
Nepýtali sa, či je žid či moslim
Po hlavnej triede v metropole Tuniska Tunise sa prechádzajú ženy v západnom oblečení aj s moslimským hidžábom, muži v skupinkách aj ruka v ruke s partnerkami. Viaceré ženy sedia samy v kaviarňach, čo pred revolúciou bolo nevídané.
So šatkami aj bez, ženy po revolúcii sedia v kaviarni aj úplne samy.
Keď prejde okolo žena v nikábe, priťahuje zarazené pohľady rovnako ako radikálni islamisti - saláfisti, ktorí presadzujú najtvrdšie uplatňovanie islamského práva šaríe ako zákonu krajiny, mávajúci čiernymi vlajkami.
„Pred revolúciou sme nevídali bradatých mužov, zahalené ženy, nekládli sme si otázku, či je niekto žid, kresťan alebo moslim,“ hovorí Faisal Mannai z organizácie pre mladých Mediterravenir. Náboženstvo bolo súkromnou vecou. Tí, ktorí sa chceli prejaviť verejne, skončili vo väzení.
Moslimské závoje hidžáby sú v uliciach Tunisu novinkou. Ich záplava je podľa miestnych reakciou na potláčanie slobôd.
Hoci v predchádzajúcom režime bolo žien v politike viac než v mnohých európskych krajinách, podľa Belhadjovej to bola len „maškaráda“ a ženy poslúchali príkazy. Dnes je žien v parlamente relatívne málo, najviac ich má islamistická Ennahda.
„S demokraciou máme v Tunisku systém, ktorý je reprezentatívnejší pre spoločnosť. Tá je konzervatívnejšia a ženy v nej majú menší priestor,“ myslí si šéf delegácie Európskej únie v krajine Adrien Koetsenruijter.
Problémy neexistovali
Počet médií raketovo narástol a vrátila sa do nich sloboda prejavu. Novinári zrazu objavujú problémy, ktoré za bývalého režimu oficiálne neexistovali.
„Nemohli sme písať ani o pomoci Európskej únie, lebo by to signalizovalo, že tú pomoc potrebujeme, dokonca ani o povodniach,“ hovorí novinárka Olfa Belhaninová z kedysi štátneho denníka La Presse.
Situácia sa zmenila, no vláda podľa nej stále vyvíja na médiá nátlak, aby neboli také kritické. Ďalšou hrozbou pre médiá je autocenzúra, ktorá sa podľa mnohých Tunisanov vracia, a to v oblasti náboženstva.
Poradiť si musia aj s prezliekačmi kabátov. „Tí, čo predtým písali proti revolúcii, sú teraz jej zástancami a kritizujú ostatných, že ju málo chránia,“ smeje sa novinár Fathi B’chir, Tunisan, ktorý roky žije v Belgicku.
Tunisania sa spoliehajú na svojich mladých. Vyše polovica populácie nemá ani tridsať rokov a z 600-tisíc nezamestnaných je asi 150-tisíc je vysokoškolákov. Vyše desaťtisíc z nich sú lekári. Od toho, aké riešenia pre nich politici a mladí sami pre seba nájdu, závisí osud prvej krajiny arabskej jari.
Porevolučné Tunisko volá späť turistov
Vláda sľubuje, že už sa nebude chodiť len do hotelov, pribudnú rezidencie aj zdravotnícka turistika.
TUNIS. Ľudia v službách v Tunise sú milší, než je človek zvyknutý z iných krajín v regióne. Taxikár bez frflania zľaví z ceny, na recepcii hotela čaká pri zápise džús ako pozornosť podniku, obchodníci nevyštartujú po človeku v úzkych uličkách, ak si vyslovene neprezerá tovar.
Jediné, čomu sa je lepšie vyhnúť, sú neodolateľné ponuky na krásny výhľad alebo festival remesiel od náhodných okoloidúcich, ktoré sú zväčša spojené s úsilím predať koberce. Ak ste sem teda neprišli za tým účelom a nemáte polhodinku nazvyš.
Výhľad na metropolu Tunis zo terasy jednej z predajní kobercov.
Revolúcia ako reklama
V turizme v asi jedenásťmiliónovom Tunisku pracuje podľa údajov poradcu na ministerstve Aliho Djaita približne 400-tisíc ľudí a toto odvetvie tvorí asi 7 percent HDP. Minulý rok príjmy z turizmu klesli o tretinu a krajina to chce napraviť.
V turizme sa teraz podľa šéfa pre investície na ministerstve pre medzinárodnú spoluprácu Noureddina Zekriho chcú namiesto masovej turistiky sústrediť na väčšiu rozmanitosť.
„Zdravotnícku turistiku, kongresovú turistiku, kultúrnu turistiku ako aj turistiku v rezidenciách, ktorá bola doteraz na rozdiel od hotelovej zakázaná.“
Tunisko má viacero obľúbených destinácií pri mori, mnohé majú stáročnú históriu a architektúru, napríklad Tabarka, Bizerte, Sousse či Hamamet.
Na ministerstve sú optimisti napriek tomu, že za minulý rok sa všetky ekonomické ukazovatele zhoršili.
„Revolúcia nám urobila dobrú reklamu,“ hovorí Zekri. Chystajú odpredávanie niektorých z asi 300 skonfiškovaných spoločností ľudí blízkych diktátorovi aj množstvo PPP projektov. Väčšina investorov v krajine zostala.
Modrobiele turistické mestečko na skale neďaleko Tunisu Sidi Bou Said.
Hlavný obchodný partner je Európa
Veľká väčšina tuniského obchodu je s krajinami Európskej únie a únia má naďalej podľa vládnych predstaviteľov zostať hlavným obchodným partnerom. Otvárajú sa však aj pre Spojené štáty či krajiny Perzského zálivu.
Tajomníčka na ministerstve pre medzinárodnú spoluprácu pripomína, že krajiny strednej a východnej Európy dostali od Európskej únie po revolúcii desaťkrát viac než teraz Tunisko.
Hoci únia sľúbila zdvojnásobiť svoju pomoc krajine na asi 400 miliónov eur do roku 2013, prvý poradca nového prezidenta Samir bin Amor je nemilosrdný: „únia podporovala bin Alího (diktátora), teraz čakáme, že podporí našu revolúciu“.
Ela Rybárová
Lesk a bieda Tuniska
Tunisko to bolo na jednej strane paláce a luxus, ktorý patril privilegovaným z okolia prezidenta, a na druhej chudobné vnútrozemské štvrte, o ktorých sa nesmelo hovoriť.
Lesk...
Pri vstupe do prezidentského paláca Palais Carthage nás prezerá ochranka s úsmevom a v bielych plášťoch. Práve tu sa rozhodovalo o politike, sídlili tu početní poradcovia bývalého prezidenta. Vláda nemala takmer žiadne slovo. Viac než prezident bol pre miestnych bin Alí kráľ.
Rozsiahly areál chráni obrovský múr. Pred revolúciou popred ním mohli autá jazdiť len pomaly a peši sa tadiaľto nemohlo chodiť vôbec. Novinár Fathi B’chir spomína, že ešte aj s ministrom museli na polceste od hlavnej brány vystúpiť z auta a k budove dôjsť pešo.
Zadný vchod do paláca Carthage.
Chladné administratívne priestory pripomínajú náš úrad vlády. Exkluzívny výhľad na more je už však niečo iné. A niektoré historické miestnosti, ktoré sme nemohli vidieť, sú opradené legendami.
Palác podľa viceprezidenta tuniskej protikorupčnej komisie Néjiho Baccoucha postavil pred 150 rokmi minister, ktorý zneužil verejné peniaze.
„História sa opakuje,“ hovorí s kyslým úsmevom Baccouche. Jeho komisiu proti korupcii a zneužívaniu verejných peňazí založil ešte zosadený prezident bin Alí krátko pred svojím pádom.
„Nečakali sme, že zneužívanie verejných peňazí bude až v takej obrovskej miere. Štyristo prípadov sme posunuli súdom, spomína sa v nich 1200 ľudí.“
Výhľad z prezidentského paláca stojí za to.
Baccouche opisuje, ako bol šokovaný, keď v jednom z diktátorových palácov našli kufre plné peňazí. „Našli sme 42 miliónov tuniských dinárov v bankovkách (asi 20 miliónov eur) a zhruba 500 šperkov. Štyri kasy v centrálnej banke počítali bankovky do jedenástej večer,“ spomína Baccouche.
Majetky prezidenta prepadli v prospech štátu. Baccouche odhaduje, že za bin Alího éry sa zneužilo niekoľko stoviek miliónov dinárov.
Po smrti predsedu komisie v januári nemôže komisia pokračovať v práci a čaká, kým vláda nevymenuje novú nástupnícku organizáciu.
Kým Baccouche vidí za vyčkávaním vlády strach, že organizácia bude prisilná a „bude prekážať“, poradca prezidenta hovorí, že komisii nedôverujú, lebo viacerí jej členovia boli v korupcii zapojení.
Baccouche vidí príčinu obrovskej korupcie v krajine jasne. „Absolútne chýbala protiváha moci a sloboda tlače, korupcia bola v médiách tabu. Moc sa zbožšťovala a elity boli marginalizované.“
S malou korupciou pri vybavovaní na úradoch či pri pokutách od polície to Baccouche už tak prísne nevidí. „Spoločnosť nás netrestá za korupčné správanie. Nie je to Egypt, ale nie je to ani Nemecko.“
...a bieda
Štvrte v Manúbe na sever od Tunisu sú medzi tými šťastnejšími. Nie sú ďaleko od hlavného mesta, takže ľudia môžu dochádzať za prácou do fabrík alebo sa živia poľnohospodárstvom na úrodnej pôde.
Všetko je tu v permanentnej konštrukcii. Aj čerstvo postavené steny domov bez omietky už majú na okne kvetináče a na terasách sa hrajú deti.
V čase naše návštevy sú tu najmä ženy, deti a starší ľudia, muži sú v práci. Novinári vzbudzujú záujem, ale nikto sa na nás nevrhá. Miestni sú zväčša slušne a čisto oblečení. Diskusia s nimi prebieha len v arabštine, ovládanie francúžštiny, ktoré je v hlavnom meste úplne bežné, je tu výnimkou.
Skupinka žien v stredných rokoch hovorí, že volili islamistickú stranu Ennahda, pretože sú veriace. „Len islam zabezpečí ženám práva,“ myslí si jedna z nich. Podľa súčasných zákonov sa obáva, že ju muž vyhodí z domu, keď deti odrastú.
Miestnym chýba hlavne infraštruktúra, zdravotná starostlivosť, doprava. Po revolúcii je ich hlavná sťažnosť, že všetko zdraželo. Muž v slamenom klobúku hovorí, že má dôchodok 130 dinárov (asi 65 eur) a na život mu to nestačí.
V tejto časti štvrte sa ešte chodníky nevybudovali. Miestne ženy sa sťažujú najmä na chýbajúcu infraštruktúru.
S pomocou Európskej únie tu štátna agentúra pre rehabilitáciu a renováciu miest dala vybudovať chodníky, zaviesť elektrinu, či sanovať odpadovú vodu.
„Žije tu veľká populáciamladých, ktorí nemajú vždy čo na práci,“ hovorí náš sprievodca z agentúry Fathem Masúri, keď nám ukazuje novovybudované športové centrum. Je v prevádzke štyri mesiace a členské je symbolické. Hlavný problém detí je, ako sa sem dopraviť.
V čase nášho príchodu je práve tréning kickboxu. Sála je plná a medzi väčšinou chlapcov sú aj dve dievčatá. Jedno z nich, tínedžerka Abri, bez problémov pri súboji spacifikuje aj väčších chlapcov. So športom, ktorý u dievčat nadvihuje obočie aj v Európe, zjavne nemá problém.
Masúri hovorí, že v regiónoch je čo dobiehať. Pred revolúciou nemohli oficiálne zbierať štatistické údaje o predčasnom opustení školy či príjmoch, lebo problémy oficiálne neexistovali. Teraz to chcú napraviť.
Oveľa horšie je to vo vzdialenejších vnútrozemských regiónoch, kde vládne chudoba a nezamestnanosť. Zdá sa im, že po revolúcii sa situácia nezlepšila a zmeny sa dejú pomaly.
„V regiónoch sú sklamaní, stretávam ľudí, ktorí hovoria, že pred revolúciou bolo lepšie," hovorí šéf delegácie únie Koetsenruijter. Miestami je to podľa neho aj na hrane fyzického napadnutia.
Krajina má napriek tomu podľa neho slušné šance na úspech. „Nie je to Líbya, nezačínajú od nuly,“ hovorí. Je to však podľa neho aj nevýhoda v tom, že je tu riziko návratu starej gardy. Mnohí starí funkcionári vo vyššej administratíve zostali.
Čo bude ďalej s revolúciou je hlavne v rukách mladých. "A tí potrebujú prácu, dôstojnosť a šancu ukázať, čo v nich je," myslí si tridsiatnička Azza Mechemeche.
Ela Rybárová
Autor: Z Tunisu od našej redaktorky Ely Rybárovej
