V Izraeli je momentálne sezóna maratónov. Prednedávnom sa bežal jeruzalemský, tento víkend prídu bežci do Tel Avivu. Už roky s nimi behá muž, ktorého inšpiroval český atlét Emil Zátopek. A nebol len športovou inšpiráciu, ale aj ľudskou.
Hanoch Šachar má už 77 rokov a v Jeruzaleme bol najstarším účastníkom maratónu. Nezabehol ho celý, lebo tento rok už jeden absolvoval. To však nie je podstatné.
Hanoch, ktorý sa stal miláčikom športových komentátorov, ktorí obdivujú jeho kondičku aj odhodlanie, behá, aby sa „vybehal“ zo spomienok na holokaust. Detstvo strávil ako mnohé české židovské deti v Terezíne. Tam stratil rodičov a po vojne skončil v pražskom sirotinci.
Miloval rozhlasové reportáže z atletických podujatí a večne sa naháňal s nemeckým ovčiakom, čo strážil deti. Potom si ho adoptoval muž, ktory prišiel do sirotinca hľadať svoju stratenú dcéru. Ten ho zoznámil so Zátopkom.
Behal aj po presťahovaní sa do Izraela a behá dodnes. Zátopka spomína stále. Takmer v každom rozhovore.
V Izraeli sa po smrti bývalého dozorcu z koncentráku Johna Demjanjuka opäť častejšie ako predtým hovorilo o ľuďoch, ktorí prežili holokaust. Boli to zväčša smutné príbehy o životoch utopených v žiali a zlých spomienkach.
Hanoch Šachar sa rozhodol, že minulosť síce nezmení, ale môže sa oslobodiť. Hovorí, že skutočne uvoľnený sa cíti len pri behu. Nejde o uvoľnenie tela, či náhaňanie kondície, alebo svalov, ide o beh o dušu.
O Zátopkovom zvlášnom atletickom štýle sa veľa diskutovalo. Nebehal nijak elegantne, jeho tvár bola v grimase, vyzeral, akoby trpel. Bránil sa tým, že atletika nie je krasokorčuľovanie.
Tvár Hanocha Šachara pri behu tiež vyzerá ako v kŕči. Môže to byť vekom aj únavou. Alebo aj tým, že život nie je krasokorčuľovanie. A ten jeho už vôbec nie.
