Minule ma manželka zotrela za stĺpček o šváboch. Vraj som ľuďom neznalým tunajších pomerov mohol navodiť mylný dojem, že žijeme v špine. Po tomto stĺpčeku to nebude inak, ale je dôležitý.
Niektoré pavúky na našej záhrade sa podobajú na križiaky. Tkajú úžasné siete a snažia sa to robiť tak, aby nás veľmi neobťažovali. Určite v tom nie je ohľaduplnosť. Skôr predpokladám, že sa im „nechce“ svoje pasce stále opravovať po stretnutí človeka so sieťou.
Tieto pavúky však nie sú pre človeka nebezpečné na rozdiel od takzvaných redbackov, čiernych pavúčikov s červeným prúžkom na chrbte. Tie sa tiež objavia v záhrade, ale našťastie sú veľmi plaché. Na nepatrný otras reagujú útekom do skrýše.
Pre človeka nie je v zásade nebezpečný ani tzv. huntsman. Na tohto pavúka vo veľkosti dlane manželka narazila pri upratovaní jedného z najopustenejších miest príbytku – knižnice jej syna. My sme si žili svoje ľudské životy, huntsman svoj pavúčí.
Zvlášť ma nadchýnajú naše križiaky. Aby nemuseli merať dlhú cestu za korisťou a riskovať, že sa vymaní z pasce, čakajú na ňu priamo v sieti. Samozrejme, zamaskované. V pavučine je skrútený suchý lístok, akoby ho tam len náhodou zavial vánok, a v ňom sa skrýva pavúk.
Fakt, že aj živočíchy dokážu skrývať svoje úmysly, je rozumné si pripomenúť teraz po slovenských voľbách, keď niektorým pavúkom narástli krídla.
