Zbúrať ich je jednoduché, lacné, ale väčšinou aj chybné riešenie. Staré továrne a opustené priemyselné areály ešte môžu ožiť a pomôcť svojmu mestu zarábať peniaze.
Revitalizácia územia a jeho exkluzívne architektonické riešenie – podobné obraty na Slovensku neveštia nič dobré. V slovníku developerských firiem to väčšinou znamená: na mieste zbúranej zástavby vyrastú tuctové presklené biznis centrá a vykosené parky bez stromov, obklopené luxusným bývaním pre tisíce občanov, ktorí sa – na rozdiel od usmievavých rezidentov z reklamných vizualizácií – veľmi neradujú, keďže nemajú kde parkovať.
Slovenskou špecialitou sú opustené továrne. Najmä v hlavnom meste ich viacero padlo za obeť stavebnému boomu, hoci boli technickou pamiatkou.
Nemusí to tak dopadnúť vždy. Riešenia v architektúre označované ako adaptive reuse vyžadujú nápad a peniaze a sú ťažko prenosné z jedného miesta na druhé. Dokážu však vdýchnuť novú funkciu starej budove a vrátiť jej život. Príklady zo zahraničia sú inšpiratívne a je ich viac.
Uhlie nazývali čiernym zlatom. V polovici 19. storočia sa Porýnie dramaticky zmenilo, keď na ložiskách uhlia vyrastali huty a oceliarne
1. Duisburg Nord Landscape Park
Najkrajší je na jar, keď kvitne. Ešte pred štvrťstoročím by Duisburg Nord Landcape Park znel ako nezmysel. Kto by povedal, že najznečistenejšia priemyselná oblasť sveta druhýkrát ožije ako priestor na rekreáciu?
Uhoľné bane, hute a oceliarne v nemeckom Porúríi po konci prevádzky zostali stáť. Zmenili však účel. Z vysokých pecí sú vyhliadkové veže, z múru odkaliska vznikla lezecká stena, zásobník plynu napustili vodou pre potápačov. A počas víkendov sa bývalý areál ťažkého priemyslu mení na idylu.
V bývalom odpadovom kanáli tečie čistá dažďová voda, po ktorej sa člnkujú rekreanti. Zeleň pretínajú cyklotrasy, nájdete tu kino pod holým nebom, ubytovanie pre turistov a po zotmení sa priemyselné konštrukcie rozsvecujú farebnou šou svetelného dizajnéra Johnatana Parkera. To všetko je pritom bez plotov, vstupného, či bez návštevných hodín, areál je verejne prístupný.
Nemecký krajinný architekt Peter Latz pri premene územia postupoval netradične. Rozhodol sa rešpektovať pamäť miesta a zachovať väčšinu továrenských objektov. V hlave mal príjemné miesto, kam hutník v dôchodku vezme vnúčatá na nedeľnú prechádzku, a pritom im porozpráva o svojom bývalom zamestnaní. Na mieste okrem pôvodného zariadenia dokonca zostala znečistená pôda, ktorú čistia špeciálne rastliny (fytoremediácia).
V Porúrii nájdete podobných priestorov niekoľko. Obrovský Emscher Park, ktorého je duisburský areál súčasťou, sa ťahá štyridsať kilometrov a zaberá viac ako osemsto štvorcových kilometrov. Skôr ako o tradičný kompaktný park s jasnými hranicami, ide o rozdrobené územie, v podstate totožné s Porúrím. Husto osídleným územím, kde sa sedemnásť nemeckých miest zlieva do štvrtej najväčšej európskej aglomerácie s piatimi miliónmi obyvateľov.
Zolverrein: veža nad šachtou je turistickým symbolom nemeckej industriálnej architektúry. V tridsiatych rokoch ju postavili v štýle Bauhaus
2. Zollverrein Essen
V predminulom storočí uhlie a priemyselná revolúcia zmenila tvár Porúria. Pribúdajúce bane a továrne na oceľ či železo do regiónu lákali obyvateľov, až populácia priemerného porúrskeho mesta za sto rokov vzrástla z tisícov na státisíce. Priemyselný boom trval dlho, ešte v päťdesiatych rokoch minulého storočia ekonomiku západného Nemecka ťahala tunajšia oceľ a uhlie.
O desaťročie neskôr je všetko inak. Svetová kríza a lacné uhlie z Japonska utlmujú výrobu, po ktorej zostáva nezamestnanosť a znečistená príroda. Nemecko muselo v prvom rade preorientovať ekonomiku z ťažkého priemyslu na hi-tech a služby a až potom uzdravovať zdevastovanú krajinu.
Po roku 1990 vznikajú plány premeniť zóny výroby na turizmus, oddych a kultúru. Úspešným príbehom pri meste Essen je Zollverrein. Táto „najkrajšia baňa na svete“ je pamiatkou modernistickej architektúry v štýle Bauhaus, najväčšou atrakciou Emscher Parku a od roku 2001 ju chráni UNESCO.
Keď ju v roku 1847 zakladal priemyselník Franz Haniel, aby tým zabezpečil dodávky uhlia pre svoju oceliareň, zrejme nepredpokladal, že bude fungovať stotridsať rokov. Po konci ťažby komplex v roku 1986 kúpilo Horné Vestfálsko a rotterdamský ateliér OMA / Rem Koolhaas pripravil plán obnovy.
Dnes je navíjacia veža nad uhoľnou šachtou atrakciou a symbolom celého Porúria. V bývalej koksárni sídli návštevné centrum, odtiaľ sa eskalátorom vyveziete nahor na miesto, kde do pecí vhadzovali koks.
Súčasťou budovy je reštaurácia, kaviareň, výstavné priestory a plusom sú kompetentní sprievodcovia, často bývalí pracovníci hút. Pamiatkou číslo dva je bývalá ohrevňa vody, kde dnes sídli múzeum dizajnu Red Dot. To je s plochou štyritisíc štvorcových metrov a tisíc päťsto exponátmi najväčším v Nemecku.
3. Distillery District
V centre kanadského Toronta nájdete štvrť z iného storočia. Okolo sú mrakodrapy ale tu sa v ich tieni rozbiehajú dláždené ulice lemované tehlovými budovami. Starodávny továrenský areál pripomína zabudnutú filmovú kulisu, no Distillery District nestvoril Hollywood.
V 19. storočí ho postavili producenti alkoholu a istý čas to bola najväčšia výrobňa whiskey na svete. Dnes je najväčším komplexom viktoriánskej architektúry v Severnej Amerike a najväčšou atrakciou Toronta.
Gooderham-Worts - tento zachovaný nápis nad hlavami turistov stelesňuje príbeh úspešného biznisu. V roku 1831 sa Angličan James Worts presídlil do Kanady a pri rieke Don River postavil mólo a mlyn. Budovy okolo vyrástli, keď so svojím spoločníkom založil modernú továreň na alkohol.
Starodávny liehovar whisky v kanadskom Toronte ako zázrakom prežil obklopený modernými mrakodrapmi. Ak ste majiteľom fľaše Gooderham & Worts (cena viac ako 50 eur), pripite si na technickú pamiatku
Rieka a železnica nablízku boli veľkou výhodou. O tri desaťročia už produkujú ročne sedem miliónov litrov, sú najväčším liehovarom na svete a whiskey vyvážajú na celý kontinent od New Yorku po Buenos Aires.
Po konci výroby v roku 1990 zostala v Toronta tak trochu nepravdepodobná scenéria. Opustené viktoriánske sklady, nádrže a liehovar s komínom v tieni mrakodrapov. No hoci chátral, areál nezbúrali ani nezastavali. Architektonický skanzen objavil Hollywood ako kulisu k historickým filmom, ktorých tu za desať rokov nakucali stovky - napríklad Chicago či Cinderella Man.
Koncom deväťdesiatych rokov pozemok odkúpil developer a predstavil sympatický zámer. Zrekonštruovať priemyselnú štvrť v pôvodnom duchu, ale s novým účelom. Distillery District tak už deväť rokov láka turistov, ktorí tu nenájdu známe značky ani fastfoodové reťazce. Povolené sú totiž iba malé obchodíky, štýlové galérie a originálny tovar lokálneho pôvodu.
Na ploche viac ako 52-tisíc štvorcových metrov tu funguje osemnásť obchodov, sedem reštaurácii, päť kaviarní aj dvadsaťdva galérií a pekáreň. Návštevníkov láka pravidelná pouličná kultúra a ani mimo sezóny štvrť nie je mŕtvou zónou. Býva tu dvetisíc prevažne mladých ľudí, ateliéry tu majú umelci.
Reklamný slogan ospevuje Distillery District ako „najhippie adresu mesta“. Odporcovia tvrdia, že to, čím štvrť žije, nie je živá kultúra ale turizmus, navyše je to trochu záležitosť pre snobov. Kto si môže dovoliť miniatúrny jednoizbový loft za dvesto tisíc eur? Isté je, že tak ako mnohé štvrte západných metropol, táto tiež prechádza gentrifikáciou, teda procesom keď bohatí nájomníci zaplnia vychytenú módnu oblasť a vystrelia nájmy do výšky.
4. Battersea Power Station
Vzdialene pripomína Bratislavský hrad, len je trochu slávnejšia. Vlastne omnoho, londýnska Battersea Power Station je totiž najfotogenickejšia zo všetkých elektrární na svete.
Štvorica čnejúcich komínov a ich odraz v Temži vytvárajú siluetu, ktorá to v popkultúre dotiahla ďaleko: dostala sa filmu Alfreda Hitchcocka aj do Help! s Beatles, dnu nakrúcali komici Monty Python´s Flying Circus a mnohí hudobníci klipy. Artrockoví Pink Floyd jej v roku 1977 venovali obal albumu Animals.
Album Animals (1977) artrockovej skupiny Pink Floyd. Fotografovanie elektrárne poznačila nehoda – balón v tvare ružového prasaťa sa odtrhol a vietor ho odnášal k londýnskemu letisku
Hoci je technická pamiatka na južnom brehu Temže najväčšou tehlovou stavbou Európy, posledné desaťročia však chátra a pre zlú statiku je na zozname ohrozených stavieb. Málokto však vie, že na pohľad monolitnú stavbu tvoria dva bloky dostavané s dvadsaťročným odstupom.
Z päťdesiatych rokov pochádza blok B, ktorý má menej honosný a viac futuristický interiér (po vojne bol nedostatok materiálu), zvonku však imituje štýl art deco a tridsiate roky minulého storočia, keď vzniklo áčko.
Plány veľkej elektrárne vznikli po roku 1925. Nový zákon zjednotil a štandardizoval rozdrobený trh s elektrinou, malých výrobcov mal nahradiť veľký producent vo verejnom vlastníctve.
Poloha továrne pri vode vyhovovala chladiacemu systému a dovozu uhlia, umiestnenie v centre znamenalo, že elektrinu nemuseli doďaleka rozvádzať. Architekt Sir Giles Gilbert Scott tvrdil, že aj technická stavba má do činenia s krásou a turbínovú halu navrhol vyložiť bielym talianskym mramorom. S oboma funkčnými blokmi elektráreň pokrývala pätinu londýnskej spotreby elektriny.
Už v roku 2009 malo takto vyzerať nádvorie s parkom. Investíciu za štyri miliardy libier stopla hospodárska kríza
Elektráreň vypli v roku 1983 a odvtedy sa uvažuje o jej využití. Zatiaľ plány pohoreli. Najprv tam mal stáť výstavný park, potom futbalový štadión klubu Chelsea, no Battersea Power Station je ako zakliata. Zatiaľ to nevyzerá, že sa bude opakovať príbeh Tate Gallery – podobnej priemyselnej budovy pri Temži, z ktorej vyrástla svetoznáma galéria moderného umenia.
Naposledy tu developer z Írska plánoval investovať štyri miliardy libier. Súčasťou projektu boli byty pre sedemtisíc ľudí, prípoj k metru, v turbínovej hale nákupné centrum, na dvorane park a v komínoch továrne ekologický ventilačný systém namiesto klimatizácie. Vlani spoločnosť oznámila, že pre dlhy projekt nezvláda a dnes je kultová elektráreň po prvýkrát v dejinách verejne na predaj. Ak máte záujem, stojí asi pol miliardy libier.
