Orbán vníma Maďarsko ako obliehaný hrad a sám seba ako hrdinského kapitána stojaceho rozkročmo na boriacich sa hradbách, odrážajúceho hordy besniacich útočníkov. Alebo o tom chce aspoň presvedčiť svojich voličov vychovaných na romantických veľkofilmoch z čias protitureckých bojov.
Na udržanie upadajúcej morálky v obliehanom hrade však potrebuje ilúziu spriateleného vojska prichádzajúceho na pomoc obrancom.
Preto je už mesiac povinnou súčasťou každého jeho prejavu poďakovanie bratským národom Poliakov, Čechov a Litovčanov, ktorí sa vraj postavili za Maďarov v ich krutom boji s Osmanskou ríšou, teda prepáčte, s Európskou úniou. Dôkazom majú byť stovky poľských pútnikov, čo si minulý týždeň prišli Orbána vypočuť až do Pešti.
Je to však podobné ako s Orbánovým tvrdením, že za ním stojí celý maďarský národ. Podľa vlastného pojatia má pravdu, keďže za súčasť národa považuje len tých, čo s ním vo všetkom súhlasia.
Tak môže za názor poľského národa vydávať mienku prívržencov opozičného lídra Kaczyńského, proti ktorému v posledných voľbách hlasovali dve tretiny poľských voličov. A za postoj celého českého národa názor ľudí okolo prezidenta Klausa a premiéra Nečasa, z ktorých druhý Orbána podporuje skôr ako spojenca proti Bruselu, než že by súhlasil s jeho politikou.
Nič to, v horiacom hrade je najdôležitejšia nádej. Aspoň do času, než vás pochovajú jeho trosky.
