Hasan utiekol z mesta Homs, kde mu sýrsky režim zabil blízkych. Prezident Asad väčšieho nepriateľa nemá.
Sedel na lavičke v tieni mešity. Mal čiapku so šiltovkou, tričko s anglickým nápisom, zafúľané športové nohavice a veľmi unavenú tvár. Ešte pred niekoľkými dňami slúžil v armáde sýrskeho diktátora Bašara Asada.
A len pred niekoľkými hodinami prešiel cez stráženú turecko-sýrsku hranicu. Dezertoval.
„Pretože chceli, aby som zabíjal ľudí,“ hovorí jednoducho. Mali veľké šťastie, on i jeho nový priateľ Hasan, ktorý tiež opustil Asadovu armádu a v ten istý deň ako Sálim prešiel do Turecka.
Teraz tu spolu ospanlivo žmúria do slnka, ktoré i v marci statočne svieti na juhoturecké mestečko Yayladagi ležiace sotva pár kilometrov od hranice so Sýriou.
Utiecť znamená smrť
Povstanie
- Povstanie proti režimu prezidenta Bašara Asada sa začalo v marci 2011.
- Vláda označuje svojich odporcov za teroristov.
- Podľa rôznych zdrojov pri bojoch zomrelo osem až jedenásťtisíc ľudí.
Obaja mladíci toho dňa vstúpili do iného štátu i života, pôjdu do utečeneckého tábora.
„Viacerí kamaráti z armády zomreli, keď sa pokúšali utiecť. Niekde je celkom ľahké zmiznúť, v inej jednotke to zasa skoro nejde. Sú schopní sa pomstiť i rodine, ak odmietnete vraždiť ľudí na uliciach,“ vysvetľuje Sálim.
Fajčí jednu od druhej, a hoci je čerstvým utečencom, ponúka mi cigaretu.
Armádu, ktorú Asad poslal ostreľovať celé obytné štvrte sýrskych miest, Sálim opustil pred piatimi dňami.
„Zavolal mi priateľ, že pre mňa našiel bezpečný dom neďaleko hraníc s Tureckom. Vyrazil som a dostal sa k ľuďom, čo ma nasmerovali ďalej,“ opisuje nebezpečnú púť, kým usrkuje presladený čaj.
Bratia zomreli v Homse
Ak má Bašar Asad skutočne zarytého nepriateľa, je ním tento mladík, ktorý sa nám predstavil ako Hasan. A ktorý sa narodil v zničenom Homse.
„Moji priatelia, moji bratia, skoro všetci, ktorých som poznal, zomreli pri bombardovaní Homsu. Odišiel som do Turecka, pretože som nemal inú voľbu,“ hovorí s prázdnym pohľadom.
Sálim ani Hasan neboli profesionálnymi vojakmi. Do armády museli vstúpiť ako branci: tí tvoria väčšinu armády asi s 220-tisíc vojakmi.
Obaja sú sunniti, ktorí tvoria v Sýrii väčšinu: vojakom i štátu však tvrdou rukou vládnu alaviti, členovia heterodoxnej náboženskej spoločnosti vychádzajúcej zo šiitskej verzie islamu.
K tejto skupine, samozrejme, patria i členovia Asadovho klanu, ktorí Sýrii, formálne republike, vládnu už v druhej generácii.
Práve rok trvajúce násilnosti sa pritom začali ako nenásilný zápas za slobodu a dôstojnosť všetkých Sýrčanov, ktorých k revolte motivovali udalosti tzv. arabskej jari.
Do demonštrantov však vojaci i policajti začali hneď strieľať ostrými: okrem ostreľovačov poslal Asad do ulíc aj tanky a delostrelectvo.
Slnko sa už vydalo na cestu domov, asi najdôležitejší deň v živote Sálima a Hasana je už dávno za polovicou. Pomaly schádzame z kopca k utečeneckým táborom. Tých je v južnotureckej provincii Hatay spolu sedem a hostia asi 12-tisíc utečencov.
Asadovi dáva tri mesiace
„Ale áno, jedla máme dosť. Ale potrápila nás zima, deti boli stále prechladnuté. Kúrenie tu funguje len na elektrinu, čo nestačilo,“ opisuje tunajší život jeden z utečencov.
Je jasné, že kým Turci sú priatelia, sýrsky režim je pre utečencov stelesnením zla. „Dávam Asadovi tri mesiace,“ veští Ahmed Hasún, ktorý je v tábore od septembra.
Je to skôr želanie. Sýrska opozícia je roztrieštená, Slobodná sýrska armáda, zložená často z dezertérov, je zle organizovaná a málo vyzbrojená.
„Chcem vstúpiť do Slobodnej sýrskej armády a nakopať Asada,“ hovorí aj tak Hasan. Bojovať bude aj Sálim. Lúčime sa pred bránou tábora stisnutím ruky.
V hornatej provincii Hatay bude ďalšia studená noc. Ako dlho tu zostanú mladíci, ktorí majú teraz asi dvadsať rokov? Vrátia sa do Sýrie alebo budú aj ich deti bojovať s nachladnutím? Násilie kúsok za horami trvá už rok. To je jediné, čo vieme s istotou povedať už dnes.
Autor: Pavel Novotný, MF Dnes
