Už dlhšie premýšľam, či, ale nakoniec, prečo nie. Sú tu šváby. Občas aj doma. Prichádzajú cez škáry, nepozorovane. Niektoré majú aj päť centimetrov.
Vykračujú si po dlážke, akoby sa nechumelilo, hoci neplatia nájomné. Až keď sú priamo ohrozené, dajú sa do behu. Bežia výborne. Úder proti nim musí byť nečakaný a presný.
Život bez hlavy
Minule sa jeden špacíroval po dlážke, keď som si v noci odskočil na WC. Už sa mi nechcelo mŕtvolku odpratať, nechal som to na ráno.
Ráno sa ukázalo, že rozšliapnutá hmota ešte prešla zhruba tridsať centimetrov. Niekde som čítal, že dokážu zopár dní žiť aj bez hlavy.
Moja manželka tvrdí, že keď pred niekoľkými rokmi prišla do Austrálie, ešte nelietali. Odkedy som tu ja, už lietajú. Aspoň niektoré. Ak je to pravda, dá sa povedať, že na šváboch pracuje evolúcia.
Hneď mi napadá vysvetlenie. Ľudia bojujú proti nim postrekmi, takže lietanie je dobrý spôsob, ako putovať za jedlom a sexom bez kontaktu s jedom.
Šváby napokon lietajú tak, akoby sa to naučili len nedávno. Let je ťarbavý, chrobák má čo robiť, aby nenabúral človeku trebárs do tváre. Občas, hlupáčik, zákrutu nevyberie.
Jedlo budúcnosti
Na šváby si treba zvyknúť. Sú tu napokon doma. Odkedy mi kamoš povedal, že po jadrovej vojne budú našou potravou, lebo prežijú, snažím sa obľúbiť si ich. Je to však ťažké.
Sami teraz vidíte, že z hľadiska ponuky stravy je dianie na Slovensku úplne bezvýznamné. Čo sa nedá povedať o Iráne, Severnej Kórei či Pakistane.
