Zvykli si už Japonci na život po zemetrasení?
Experti hovoria, že Japonsko stále čelí možnosti ďalšieho veľkého zemetrasenia. To zemetrasenie pravdepodobne zasiahne aj Tokio. Možno. Poučili sme sa z vlaňajšieho zemetrasenia a teraz sa snažíme lepšie pripraviť na nové zemetrasenie a cunami, ale nikto nevie, či to stihneme a či to bude stačiť na prípadnú novú obrovskú katastrofu.
Prežívajú to bežní obyvatelia?
Japonci sa snažia žiť normálny, obyčajný, každodenný život, lebo žiť v strachu a obavách je stratou času. V Tokiu je napríklad nebezpečné používať metro, ktoré jazdí po trase pri brehu mora. Mnohí ľudia hovoria, že diaľnice v centre mesta, ktoré sú veľmi staré, sú nebezpečné. Ale my nemôžeme žiť bez metra a diaľnice vedúcej cez mesto pomedzi budovy.
Prečo ľudia neodídu niekam, kde je to bezpečnejšie?
V Tokiu sú školy, firmy a domy, za ktoré ľudia ešte stále splácajú hypotéky. Preto pre nich nie je riešením presťahovať sa niekam inam, do iných častí Japonska, ktoré sú podľa expertov bezpečné alebo nebodaj odísť z Japonska. Základný život a potreby majú Japonci v Japonsku.
Minulý rok, mesiac po zemetrasení, ste priznali, že máte stále strach. Ešte sa bojíte?
Ja bývam mimo Japonska, ale moja rodina a veľmi blízki kamaráti žijú tam, takže, samozrejme, že niekde hlboko vo vnútri mám o nich stále obavy, ale snažíme sa myslieť a žiť optimisticky.
Zmenili cunami a Fukušima japonskú spoločnosť?
Hlavne po následnej havárii jadrovej elektrárne Fukušima sa Japonci stali podozrievavými voči všetkým informáciám, ktoré prichádzajú od vlády a veľkých asociácií. Dovtedy autoritám slepo verili, ale to sa po tejto katastrofe zmenilo.
Japonci, bežní ľudia, sa teraz akoby nevedeli rozhodnúť, ku ktorému názoru sa prikloniť, komu a čomu veriť. Predtým napríklad čakali miestne samosprávy vždy na rozhodnutia a informácie „zhora“. Po katastrofe sú samy aktívne, uvedomili si, že o svojich miestnych veciach musia rozhodovať samy, musia konať pre dobro svojich obyvateľov. To je správne.
Vyšetrovanie ukázalo, že počas katastrofy Tepco aj vlády niekoľkokrát urobili chybu. No pravdepodobne nebude nik potrestaný.
Samozrejme, všetci si myslia, že musí byť súd a niekto musí byť potrestaný. Ale teraz nie je čas hľadať vinníka. Teraz je prvoradou úlohou rekonštrukcia poškodenej krajiny a finančná kompenzácia ľuďom, ktorí sú na to odkázaní. Lebo katastrofa sa v Japonsku ešte neskončila. Ona pokračuje.
Ako?
V zdevastovaných oblastiach sú stále haldy trosiek zo zbúraných domov, ciest, fabrík, vraky automobilov. V prefektúre Fukušima je ešte stále 150-tisíc ľudí, ktorí nebývajú vo svojom pôvodnom dome. Do zóny dvadsať kilometrov od jadrovej elektrárne je stále striktný zákaz vstupu.
V prefektúrach Iwate, Miagi a Fukušima, ktoré zmietla vlna cunami, je toľko trosiek, že také množstvo by sa tam za normálnych okolností nazhromaždilo za dvanásť až devätnásť rokov. Vyše 1500 detí stratilo oboch rodičov. Katastrofa v Japonsku sa neskončila. Stále sa diskutuje o tom, ako pomôcť postihnutým.
Ako to, že už po pár týždňoch dokázala vláda sprejazdniť niektoré zničené úseky ciest?
Po zemetrasení sa ľudia naozaj zobudili a uvedomili si, že nemôžu len čakať, že musia priložiť ruku k dielu. A preto napríklad opravy ciest nerobili iba veľké cestné spoločnosti. Vedeli sme, že keď nebudeme mať cesty, nebudeme môcť dopraviť pomoc tam, kde ju treba. Preto každý človek okolo pomáhal.
Napríklad?
Firma, ktorá sa zaoberá niečím úplne iným než cestami, požičala nákladiak, iná žeriav, ľudia sa zomkli a pomáhali. Ale môj názor je, že Japonsko nie je zázračná krajina na výstavbu ciest, to Slovensko je super pomalá krajina.
Keď sa pozerám na výstavbu alebo opravu ciest na Slovensku, väčšinou robotníci sedia na krajnici. Ale to nepovažujem za ich problém, to je problém manažmentu. A ešte jedna drobnosť - keď v Japonsku treba opraviť cestu, robí sa to v noci, aby práce nebrzdili dopravu.
Poučila sa krajina a pripravuje sa na budúce extrémne vyčíňanie prírody?
Vieme, že najbližšie veľké zemetrasenie sa očakáva na území medzi mestami Nagoja a Tokio, táto oblasť sa volá Tókai. Predtým sme si mysleli, že sme pripravení na katastrofu, ale ukázalo sa, že nie dostatočne. Nevedeli sme si predstaviť, ako to môže reálne vyzerať.
A verili sme autoritám. Teraz venujeme väčšiu pozornosť stavbe budov, zábranám na brehu mora, systému evakuácie a informačnému systému, a odstavujeme niektoré jadrové elektrárne.
Myslíte, že do oblasti okolo elektrárne Fukušima sa obyvatelia niekedy vrátia?
Obyvatelia Fukušimy ešte stále dúfajú, že sa budú môcť vrátiť na svoje územie, ale každým dňom táto nádej slabne. Už vieme, že oblasť sa aspoň 30 najbližších rokov nezbaví kontaminácie. Do prefektúr Iwate a Miagi prichádzalo spočiatku veľmi veľa dobrovoľníkov, no ich počet údajne klesá. Samozrejme, do okolia elektrárne vo Fukušime je vstup zakázaný.
