Prázdno. Akoby ste prišli na miesto, kde sa ešte len plánuje výstavba fabrík či panelákov. Rozsiahla plocha odkrytej pôdy, z ktorej len kde-tu vystupujú základy bývalých domov či stúpajú steny bez okien. V mlákach sa odrážajú kusy stavebného materiálu a drevené laty, ktoré niekto narovnal pre budúce opravy.
Ľudí však veľa nestretnete. Len pár návštevníkov a osamotené mechanizmy, ktoré odpratávajú posledné trosky.
Rikuzentakata bolo malé mestečko na severovýchode Japonska, no dnes už prakticky nejestvuje. Podobne ako desiatky miest v prefektúrach Fukušima, Iwate a Mijagi ho zničila minuloročná vlna cunami.
Viac ako desaťmetrová masa pohybujúcej sa vodnej steny v tomto bývalom meste zaplavila a odniesla všetko, čo malo menej ako tri poschodia. Medzi prvými bola asi päťdesiatka požiarnikov, ktorí sa snažili ručne zavrieť vstup do prístavu. Nemali šancu, rovnako ako stovky obyvateľov, ktorí nestihli utiecť.
Obrovské smetisko
„Bolo to také silné, že som jednoducho vedel, že príde cunami,“ spomína v dokumente pre britský denník Daily Telegraph Konno Fumiaki. Len týždeň pred extrémne silným japonským zemetrasením, ktoré pohlo zemou o takmer tri metre a roztriaslo celú planétu, priletel z Londýna do svojho rodného mesta.
Turistický sprievodca v britskom hlavnom meste prišiel navštíviť príbuzných. „Povedal som strýkovi, že v najhoršom prípade máme päť minút. Musíme bežať."
Stihli to. No z kopca nad mestom mohli už len bezradne pozorovať skazu. Mesto síce vybudovalo hrádzu proti šesťmetrovej vlne vody, cunami z 11. marca však bolo oveľa vyššie.
More sa zdvihlo a vstúpilo do mesta, zobralo domy a najskôr ich odnieslo do vnútrozemia. Následne rozhádzané trosky pripomínajúce detskú stavebnicu odnieslo na oceán.
„Prichádzali rôzne správy. Že vlna bude mať tri metre, šesť metrov. No to, čo som videl, malo šestnásť metrov,“ hovorí Fumiaki a preskakuje mu hlas.
Pohľad na Rikuzentakatu v priebehu niekoľkých minút začal pripomínať obrovské smetisko. Akoby ste na morskú hladinu vysypali odpadky, no tieto odpadky, domovy Japoncov, spolu z prístrojmi, osobnými vecami, zvieratami i ľuďmi sa tiahli do kilometrovej diaľky.
Dnešné Rikuzentakatu vyzerá inak: vlastne, našli by ste len stopy po bývalom meste a jeho obyvateľoch. No tí, ktorí stihli utiecť, by sa chceli vrátiť. Podobne ako Konno Fumiaki, ktorý vo voľnom čase pracuje na obnove mestečka.
Superzemetrasenie
Japonsko leží na miestach, kde sa priamo stretávajú tri tektonické platne. Kúsok na východ od ostrovného štátu sa navyše pod Severoamerickú litosférickú dosku podsúva Pacifická doska a to spôsobuje, že platne sa občas zaseknú, a následne uvoľnia obrovské množstvo energie.
Zem sa takto začala triasť už 9. marca. To však nie vždy znamená, že nasleduje silné zemetrasenie. O dva dni neskôr prišlo a bolo také silné, že podľa odborníkov sa uvoľnila energia porovnateľná so 600 miliónmi takých bômb, akú Američania zvrhli na Hirošimu.
Ostrovná krajina patrí medzi technologicky najvyspelejšie krajiny na svete. Vybudovala rozsiahlu sieť automatických prístrojov na sledovanie zemetrasení, postavila hrádze proti cunami, svojich obyvateľov pravidelne cvičí, ako reagovať.
Varovanie z automatických zariadení preto síce dorazilo do Tokia asi o minútu skôr ako samotné otrasy. Vedci vedeli aj to, že otrasy sú extrémne silné. Netušili však, že budú jedny z piatich najsilnejších, odkedy to modernými metódami vôbec dokážeme merať.
Ani že zemetrasenie so silou 9 stupňa magnitúda zdvihne vlnu, ktorá na niektorých miestach mala takmer štyridsať metrov. A už vôbec, že táto masa zasiahne jadrovú elektráreň Fukušima a spôsobí najhoršiu jadrovú nehodu od čias Černobyľa.
„Vláda, majiteľ elektrárne aj akademický svet žili v mýte o bezpečnosti,“ priznáva pre New York Times súčasný japonský premiér Jošihiko Noda. „Teraz musí každý niesť časť svojej viny.“
Cunami totiž zničila chladenie nukleárneho zariadenia, nasledovalo roztavenia jadier reaktorov, séria výbuchov a uvoľnila sa radiácia, ktorá zamorila rozsiahle územie. Vláda musela evakuovať desiatky kilometrov okolo Fukušimy, a chvíľu dokonca uvažovala, že vyzve na opustenie aj obyvateľov japonského hlavného mesta Tokio. Žije tam trinásť miliónov ľudí.
Sám v meste duchov
Naoto Matsumura má dnes 52 rokov. Pred rokom žil v šestnásťtisícovom mestečku Tomioka v prefektúre Fukušima. Dnes prežíva v mŕtvom meste duchov sám. Tomioku začali evakuovať deň po zemetrasení, pretože úrady si uvedomili, že rádioaktivita zo zničenej elektrárne môže byť pre obyvateľov nebezpečná.
No do svojho domu sa nakoniec vrátil iba Matsumura. A napriek výzve polície a úradov zostal v meste, ktoré leží v takzvanej zakázanej zóne. „Nebojím sa o svoje zdravie,“ hovorí v ďalšom z rozhovorov s postihnutými obyvateľmi. „Aj keď ochoriem, bude to o takých tridsať rokov. A keď ľudia zostarnú, sú chorí tak či tak.“
V oblasti vo vnútri územia bez obyvateľov, ktorú vláda najskôr určila na dvadsať, a neskôr rozšírila na tridsať kilometrov okolo elektrárne, nefunguje prakticky nič. Netečie tam pitná voda, nejde elektrina. Posledný obyvateľ mesta však odísť nechce.
„Kto by sa postaral o zvieratá na mojej farme?“ dodáva pre britský denník. Zostáva tak len on, dokonale prázdne ulice a reklamné pútače, ktoré lákajú nejestvujúcich zákazníkov na nejestvujúci tovar.
Japonské úrady priznávajú, že vrátiť normálny život do evakuovanej oblasti potrvá desaťročia. Odstrániť treba kontaminovanú pôdu z oblasti veľkej asi ako Luxembursko. Dovtedy musí štát nájsť ubytovanie pre zhruba 80-tisíc obyvateľov, ktorí sa stále nemôžu vrátiť domov a žijú v provizórnych táboroch alebo u príbuzných.
Zabránili najhoršiemu
Oveľa lepšie sú na tom dnes oblasti, ktoré zničilo cunami. Japonsko dokázalo už za pár dní obnoviť hlavné cesty, takmer okamžite odpratávalo trosky po vode, ktorá zabila či odniesla viac ako dvadsaťtisíc ľudí. Tisícky tiel sa dodnes nenašli.
„Vláda sa snažila urobiť všetko,“ hovorí pre SME Marianna Hasegawa, ktorá do Japonska prišla pred pätnástimi rokmi a ostala tam žiť. „No na takúto prírodnú katastrofu nebol pripravený nikto, ani vláda.“
Zemetrasenie, cunami a Fukušima boli najdrahšou katastrofou v známych ľudských dejinách. Svetová banka odhaduje, že vyčíňanie prírody stálo takmer 240 miliárd dolárov. Nešťastie však nezmenilo len japonskú ekonomiku, ale aj náladu v spoločnosti.
Tradične rezervovaný národ, ktorý nemá vo zvyku sťažovať sa a rešpektuje autority, dnes menej verí úradom. Nezávislé vyšetrovanie, ktoré v Japonsku vôbec nie je bežné, navyše ukázalo, že vláda na cunami, a obzvlášť na udalosti vo Fukušime, reagovala chaoticky. Zrejme však dokázala zabrániť ešte väčšej katastrofe.
Majiteľ elektrárne Fukušima chcel po prvých problémoch stiahnuť zamestnancov. Po vyhrážkach vtedajšieho premiéra napokon spoločnosť ustúpila a s Fukušimou ostala bojovať a bojuje dodnes.
Ak by sa to nestalo, pravdepodobne by sa problémy rozšírili aj na ďalšie jadrové zariadenia v krajine a inžinieri by nad postupujúcou radiáciou úplne stratili kontrolu.
Japonsko má viac ako päťdesiat jadrových elektrární, no po Fukušime už využíva iba dve. Krajina tak začala vo veľkom nakupovať uhlie a plyn.
„Japonci dnes reagujú na zemetrasenie a cunami oveľa citlivejšie ako predtým,“ dodáva Hasegawa. Dnes sa už na ulici o Fukušime či cunami príliš nerozprávajú. „Vrátili sa do bežného kolobehu, ku svojim každodenným starostiam.“
