Čo po dvadsiatich dvoch rokoch zostalo z ráznych krokov líderky, ktorá bola o svojej neoliberálnej pravde neotrasiteľne presvedčená? Aké dedičstvo nám zanechala okrem kultového modrého kostýmu, ktorý sa už stal pomaly relikviou? Mohla by ešte aj dnes chcieť nazvať svoju biografiu Neporazená?
Margaret Thatcherová vedela, že úspešní nie sú tí s dobrými myšlienkami, ale tí, ktorí dokážu ostatných presvedčiť, že iná cesta neexistuje. Jej politický slogan bolo TINA (There Is No Alternative). Život si však svoje alternatívne cestičky nakoniec predsa len našiel, aj napriek jej skalopevným názorom. Kde cítiť jej odkaz aj dnes?
Canary Wharf
Táto hypermoderná štvrť sa stala symbolom hlavnej zmeny, ktorá za vlády konzervatívcov v Británii nastala – presun ťažiska z tradičných výrobných odvetví do služieb, medzi ktorými hrajú prím banky.
V roku 1986 sa Thatcherovej vláde podarilo presadiť dereguláciu bankového sektora. Výsledkom tzv. Big bangu bol obrovský boom trvajúci dve desaťročia, počas ktorých sa Londýn stal najdôležitejším finančným centrom sveta. S narastajúcou dlhovou krízou sa však karta začína obracať, banky už nevytvárajú také príjmy a Briti sa opäť zamýšľajú nad tým, či sa nemali držať svojho kopyta – výrobného priemyslu.
Thatcherová natrvalo zmenila aj siluetu Londýna. Ešte v 60. rokoch bol v juhovýchodnom Londýne len jeden živý riečny prístav, no po dostavaní novej prekládky v Tilbury začal upadať aj ten. Na jeho mieste začal z iniciatívy Thatcherovej vlády vyrastať akýsi Manhattan na Temži.
Canary Wharf na Isle of Dogs je nesporne najznámejšia z bizniscentier, ktoré mali zvýhodnenými podmienkami prilákať investorov. Thatcherová a jej nástupca John Major ich v rokoch 1981 až 1996 vybudovali takmer štyridsať po celej Británii.
Istý čas vyzerali mrakodrapy uprostred akéhosi staveniska na okraji Londýna ako totálne fiasko. Firmám sa tam nechcelo bez infraštruktúry sťahovať. V roku 1992 dokonca developer tohto projektu zbankrotoval.
Situácia sa zlepšila počas 90. rokov. Druhú najvyššiu budovu v Európe kúpilo medzinárodné konzorcium, v roku 1999 sa sem konečne dobudovala aj linka metra. Do Canary Wharf sa premiestnili početné banky, dnes tam pracujú desiatky tisícov dobre platených ľudí. V tejto časti mesta už konečne nájdete aj reštaurácie či obchody, stále sa však neoplatí navštíviť ju počas víkendov, ak netúžite vidieť mesto duchov.
Súčasná vláda nedávno ohlásila vybudovanie ďalších podobných zón. Aktuálna správa Work Foundation však účelnosť celého Canary Wharf spochybňuje, tvrdí, že celý zázrak je zavádzajúci a prosperita bude mať krátke trvanie.
Bankové centrum Canary Wharf sa stalo symbolom novej Británie.
FOTO - SITA/AP
Falklandské ostrovy
Desaťtýždňová vojna, ktorá vypukla medzi Britániou a Argentínou v roku 1982 pre ostrov Falklandy, patrila k významným medzinárodným víťazstvám Margaret Thatcherovej. Hoci bol útok Argentíny na ostrov s tri tisícami obyvateľov pre Britániu prekvapením, vedenia vojny sa zmocnila prekvapujúco dobre.
Mnohí však tvrdia, že ju viedla cynicky len preto, aby si dopomohla k znovuzvoleniu vo voľbách. Film štátničku ukazuje, ako sa nakláňa nad mapami i ako píše osobné listy rodinám pozostalých.
Presne po tridsiatich rokoch sa však ukazuje, že vojna, ktorá si vyžiadala niekoľko stoviek životov, len odložila rokovania s Argentínou, ku ktorým skôr či neskôr nevyhnutne príde. V týchto týždňoch sa Falklandské ostrovy opäť stávajú predmetom vášnivých politických debát, problém sa zrejme dostane až do OSN.
Veľkou otázkou zostáva cena, za akú si Británia bude môcť či chcieť do budúcnosti tieto ostrovčeky vzdialené od nej tisícky kilometrov udržať.
O Falklandské ostrovy sa opäť rozpútal politický boj medzi Britániou a Argentínou.
Murdochovo impérium
Za Thatcherovej dediča považujú mnohí aj mediálneho magnáta Rupperta Murdocha, ktorý sa vlani až priveľmi zviditeľnil kauzou odpočúvania celebrít a obetí násilných činov.
Murdoch sa svojím obdivom k veľkej líderke nikdy netajil. V jednom zo slávnostných prípitkov na jej počesť ju označil za synonymum slobody a sily, ba poďakoval jej osobne za možnosti, ktoré dala ľuďom v Británii. Prinajmenšom on sám jej skutočne má byť za čo vďačný. Bola to totiž práve deregulácia mediálneho trhu, ktorá mu umožnila, aby sa z vlastníka dvoch menej vplyvných denníkov - The Sun a The News of the World – stal mediálnym mágom, vlastniacim len v Británii okrem The Times či The Sunday Times aj televíziu Sky.
Murdochove médiá pravicovú premiérku podporovali, kým v národe prevládalo sklamanie z ľavice. Na konci vlády Johna Majora však jeho noviny prešli skôr na stranu labouristov, dnes sú zas viac cameronovské.
Deregulácia médií dala Ruppertovi Murdochovi šancu stať sa magnátom.
FOTO - SITA/AP
Nová Iron Maiden
Pod vplyvom filmu Železná lady spustili britské médiá pátranie po mladej silnej toryovskej političke. Jedna sa našla, a žiadna popoluška to nie je.
Štyridsaťjedenročná Louise Menschová (na snímke www.telegraph.co.uk ) je peknou tvárou konzervatívneho feminizmu, ak sa dá o ňom v tejto strane vôbec hovoriť.
Do snemovne ju zvolili v roku 2010, voliči z jej okrsku sa síce sťažujú, že na nich kašle, nikto však nespochybňuje jej mediálne danosti. Najviac sa zviditeľnila svojou kritikou moderátora CNN Piersa Morgana za jeho údajný podiel na odpočúvaní súkromných telefónov v čase, keď bol ešte šéfredaktorom The Daily Mirror.
Za porovnávanie s Margaret Thatcherovou si Menschová môže aj sama. Už roku 2007 sa na blogu priznala k zbožňovaniu Thatcherovej, ktorá ju mala ovplyvniť ako dievča aj ako budúcu političku.
Legendu podporil nedávno časopis GQ, ktorý ju v článku nazvanom Iron Maiden (Železné dievča) označil za duchovnú vnučku známej premiérky.
Elegantnú poslankyňu nafotili v prísnej úzkej sukni a v retroblúzke s mašľou, ktorá k Maggie kedysi patrila. Hoci sa Menschová zvykne sťažovať, že médiá si u političiek všímajú iba ich výzor, fotenie v štýle Železnej lady si zjavne užívala.
Komentátorka The Guardianu Kira Cochranová pripúšťa isté podobnosti medzi týmito dvomi ženami, ani Menschová nemá problém reagovať na kritiku veľmi tvrdo a má vyhranené názory. Podobne ako kedysi Maggie, aj ona svojho manžela, hudobného producenta, obdivuje ako hrdinu.
Tu niekde sa však podobnosti končia. Na rozdiel od prudérne pôsobiacej Thatcherovej je Menschová autorkou populárnych ľúbostných románov. The Guardian škodoradostne tvrdí, že sfilmovanie niektorého z nich by ju potešilo zrejme viac ako miesto vo vláde. Nateraz má však v konzervatívnej strane nezastupiteľnú úlohu - zmeniť stereotypné názory na toryovcov ako na nudných starých pánov. Trochu staromódna Mrs. T by však asi nebola nadšená z tejto fashion verzie političky vydávajúcu sa za jej nasledovníčku.
Sama síce odvážne prekonávala bariéry mužských predsudkov v politike, pre iné ženy v strane ani v spoločnosti však neurobila nič, za čo by ju mohli feministky pochváliť. Ak sa teda stala pre niektoré súčasné političky inšpiráciou, zrejme sa to udialo len nechtiac.
