Keď sa slnko dotkne okraja oceánu, je to už rýchly proces. Zapadne za pár minút. Zostáva po ňom len žiara, čo osvetľuje nákladné lode na horizonte.
K pobrežiu nás podvečer doviezol Eddy. Takmer päťdesiatnik s chlapčenským výzorom. Predtým sme sa boli pozrieť na jeho krásny stroj z Francúzska. Je v ňom zhruba milión dolárov. Peniaze naň dali dokopy bez bankového úveru.
Tunajšie banky sa k nováčikom v biznise otáčajú chrbtom. Musia si najskôr poradiť sami. Ak prežijú dva roky, majú šancu na úver.
Stroj vyrába obaly v rôznych veľkostiach. Majú tvar tubusov a univerzálne použitie. Od potravín až po to, čomu je najlepšie v škatuľke. Eddy a jeho spoločník križujú krajinu a zháňajú zákazky. Dôležitá je cena, kvalita produktu a spoľahlivosť dodávok.
Testovanie kvality trvá pri veľkých potravinárskych firmách až niekoľko mesiacov. Stroj, ktorému softvérovú dušu kontrolujú technici cez web z Francúzska, zatiaľ nie je vyťažený. Eddy verí, že bude a táto chvíľa je blízko. Tvrdo na tom pracujú.
Keď sme schádzali k pobrežiu, slnko už bolo nízko. Svietilo nám rovno do tváre. Eddy sa ma spýtal, ako by som vyjadril svoj dojem z Austrálie, keby som mal len štyri slová. Zamyslel som sa zbytočne.
Mal to sformulované za mňa: „Austrália je šťastná krajina.“ Spomenul som si na slovenské voľby a pocítil trpkosť závisti. V nedeľu pred odletom z Perthu mi Eddy ešte povedal: „A ľudia aj tak frflú.“
