Podľa Svetovej banky klesla chudoba v rozvojových krajinách od roku 1990 o polovicu. "V subsaharskej Afrike, kam smeruje veľká časť slovenskej zahraničnej pomoci, to však veľmi nevidno," hovorí Maroš Čaučík. Je riaditeľom Dobrej noviny, cez ktorú zbierajú pred Vianocami peniaze pre rozvojové projekty. Afriku navštevuje už štrnásť rokov.
Chudoba v rozvojových krajinách klesla podľa Svetovej banky o polovicu. Ako sa to prejavuje v afrických krajinách?
"V Keni, v Ugande či v Južnom Sudáne, kam chodievam pravidelne, je pokrok vidieť len veľmi málo. Celková štatistika neodzrkadľuje regionálne rozdiely a subsaharská Afrika patrí medzi tie najmenej rozvinuté regióny sveta.
Napríklad Južný Sudán je na tom oveľa horšie aj v porovnaní s Keňou a Ugandou. Keď prídete z Južného Sudánu do Kene, máte pocit, že ste zrazu v rozvinutej krajine. Reálne tam nefunguje zdravotníctvo či vzdelávanie, ani iné veci - ako sociálne zabezpečenie."
Rozdiel teda v Južnom Sudáne nevidno?
"Veľmi málo. Pokrok prichádza do Južného Sudánu veľmi pomaly. Tento región výrazne zaostáva za priemerom."
A čo Keňa, ktorá je oveľa rozvinutejšia?
"Tam ten rozvoj vidieť, stavajú sa diaľnice, budujú sa rôzne projekty. V priebehu tohto desaťročia tam zaviedli bezplatné základné vzdelávanie, ktoré síce nefunguje stopercentne, ale predsa len je tam vidieť posun dopredu."
Dá sa povedať, či za to desaťročie zbohatli aj bežní ľudia?
"To je veľmi ťažké. Ľudia tam vedia žiť aj z veľmi malých príjmov a človek zvonka nemá často možnosť nahliadnuť do ich života. Navonok ten pokrok vidíte, ale pokiaľ ide o životnú úroveň konkrétnych ľudí, tam to ide oveľa pomalšie. Tam také veľké rozdiely nevidno."
Hranica chudoby je podľa Svetovej banky, ak človek musí vyžiť maximálne z 1,25 dolára na deň. Ako to míňajú?
"Väčšina ide na jedlo, prípadne ubytovanie. Napríklad v slumoch v Nairobi žije celá rodina v jednej chatrči, za ktorú platia v prepočte 15 - 20 eur ako nájom. Takže na bývanie, jedlo a základné ošatenie."
Môžu si dovoliť poslať deti do škôl?
"Na základných školách v Keni nemusia platiť žiadne poplatky, ale musia kúpiť uniformu a prispieť dieťaťu na základné potreby. Toto sa v Keni podarilo, deti chodia do základnej školy. Ale na strednú školu už nemajú, lebo tam treba platiť poplatky. To si môže dovoliť až stredná trieda. Mnohí chudobní však urobia veľmi veľa, aby deti na školu mohli ísť a mnohí ich aj pošlú, ale musia preto veľa obetovať.
Slovensko má v tejto časti sveta viacero projektov. Viete povedať konkrétny príklad, ako sme tam pomohli?
"V Nairobi napríklad slovenská pomoc funguje od roku 1996. Z našej zbierky Dobrá novina sme pomohli ľuďom zo slumov so vzdelávaním. Dostali sme ich do škôl. Trnavská univerzita tam zas postavila kliniku pre chudobných, ktorí si nemohli dovoliť poplatky v súkromných či štátnych nemocniciach. Toto sú konkrétne príklady, ktoré pomohli k tomu, aby sa ľudia z chudobných štvrtí dostali z toho najhoršieho."
Myslíte si, že ostatné miléniové ciele sú reálne?
"Môj názor je, že skôr nie. Zo strany darcov sa tomu venuje príliš málo starostlivosti, málo pozornosti. Bolo by potrebné viac komunikovať o koordinácii pomoci a mať rozsiahlejšie dáta. Ťažko sa robí pomoc, keď organizácie nemajú jasné údaje z oblastí, v ktorých pôsobia. Tu vidím aj priestor pre naše Ministerstvo zahraničných vecí, ktoré by spolu s mimovládnymi organizáciami vedelo získavať informácie a merať rozvoj."
Ktorý z miléniových cieľov bude podľa vás ďalším, ktorý sa nám podarí splniť?
"Najreálnejší a najlepšie zmerateľný sa mi zdá cieľ dosiahnuť základné vzdelanie pre všetkých. Štáty vedia, koľko detí im chodí do školy a koľko nie. Vďaka tomu vedia, kde sú medzery, kde treba postaviť nové školy, kam treba poslať učiteľov. Zároveň si myslím, že je to jeden z najdôležitejších cieľov, lebo dlhodobá skúsenosť je, že bez vzdelania sú ľudia veľmi dlho odkázaní na pomoc zvonka."
Vedeli by ste odhadnúť, dokedy budú tieto štáty potrebovať našu pomoc?
"Je to veľmi ťažké odhadnúť, pri Južnom Sudáne to tipujem na desaťročia. Keňa a Uganda k tomu majú bližšie. Súvisí to aj s tým, ako sú nastavené medzinárodné vzťahy. Nejde len o rozvojovú pomoc. Bohaté krajiny, aj Európska únia, chránia svoje trhy a bránime tomu, aby sa ich poľnohospodárske produkty mohli vyvážať do Európy."
Takže my zároveň bránime ich rozvoju?
"My zvýhodňujeme našich poľnohospodárov a výsledkom je, že v Keni je mlieko z Európy lacnejšie ako od miestneho producenta. Toto je obrovská prekážka k tomu, aby sa rozvíjali. Minimálne im tam nevyvážajme naše produkty, ktoré si môžu zabezpečiť sami. Druhá vec je, že my môžeme dovážať ich produkty bez zbytočného cla a pomôcť spravodlivému obchodu."
