Peter Šťastný oslavoval koncom roka 1998 dve význačné udalosti. V októbri sa stal premiérom SR jeho priateľ Mikuláš Dzurinda a SDK zostavovala koalíciu, v novembri 1998 bol uvedený do hokejovej Siene slávy. Na fotografii zľava doprava Yvon Pedneault, Michel Goulet, Peter Šťastný a Howie Meeker. FOTO – TASR/AP
Člen hokejovej Siene slávy a legenda NHL i svetového hokeja sa medzi špičkami slovenskej politickej scény pohybuje od roku 1998. Netají sa tým, že Mikuláš Dzurinda je jeho dobrý kamarát. Hovorí mu Miki a už druhý raz sa angažuje v predvolebnej kampani po jeho boku. Pred štyrmi rokmi bol s Dzurindom na predvolebných plagátoch SDK, tento rok je hviezdou exhibičných tenisových zápasov SDKÚ. Prinesie Šťastný Dzurindovi šťastie aj tentoraz?
Vaše meno sa začalo skloňovať s politikou v roku 1998. Predtým ste svoj názor verejne neprezentovali. Čo sa muselo stať?
„Politika ma vždy bavila, bola mojím koníčkom, tak ako šport alebo biznis. Mal som všeobecný prehľad. V roku 1998 prišli za mnou Ján Čarnogurský, Fero Mikloško a Miki Dzurinda. Vedel som, že situácia začína byť nebezpečná pre ďalší rozvoj krajiny. Sledoval som, čo sa dialo v rokoch 1994 až 1998. Bolo to žalostné a tragické. Budúcnosť vyzerala šedivo, bolo treba každého človeka, ktorému leží budúcnosť Slovenska na srdci. Každý, kto takto rozmýšľal, musel dať najavo, že to tak ako dovtedy ďalej ísť nemôže. Bol to boj proti určitým politickým zoskupeniam, ktoré doslova rozdrancovali republiku. Odvtedy sa situácia stabilizovala a nabrala správny trend.“
O politike sa hovorí, že je špinavá. Verejnosť to väčšinou vníma tak, že politici sa dostanú na teplé miesta, nasľubujú hory-doly, ale potom na občanov zabudnú.
„Nie je to pravda. Žiaľ, sú aj takí politici, ale myslím, že sú v menšine. Vo väčšine boli možno v zárodkoch našej demokracie, teraz to už tak nevnímam. Mnohí takéto bludy šíria, aby ľudí odradili. Ľudia by sa mali angažovať, je to na ich prospech. Myslím, že sa u nás začína tento postoj vyjasňovať.“
Vladimír Mečiar bol začiatkom deväťdesiatych rokov populárny. Organizovaní Slováci za morom ho preferujú doteraz.
„Mne nikdy nebol sympatický. Je ako človek zo systému, z ktorého pochádza. Hodnoty mení podľa toho, odkiaľ fúka vietor. Nie je človekom, ktorému prajem. Takíto ľudia klamú iných, aby sa dostali k moci, a neskôr to zneužijú vo svoj prospech alebo v prospech im naklonených malých skupín. Škody, ktoré narobili, sa teraz dajú ťažko vyčísliť.“
Po tohtoročnom získaní titulu majstrov sveta hovoril, ako úzko spolupracoval s našou hokejovou reprezentáciou. Ako chodil na tréningy, stretával sa, pomáhal.
„Zo žiadneho tréningu si ho nepamätám. Oficiálne sme sa stretli po prílete z olympiády v roku 1994. Zo slušnosti sme si podali ruky. Žiadne iné vzťahy sme nemali.“
V roku 1998 vás oslovili aj Čarnogurský a Mikloško, dnes spolupracujete len s Dzurindom. Prečo?
„Zatiaľ ma nik iný neoslovil. Ale som veľmi ochotný. Dzurindovi verím ako človeku. Viem, že spravil kus práce. Samozrejme, nájdu sa aj takí, čo povedia, že urobil málo. Treba však vidieť veci z nadhľadu.“
Vy ich vidíte? S Dzurindom ste osobní priatelia.
„Áno, máme veľmi kamarátsky vzťah. Stretávame sa v Amerike aj na Slovensku. Zatiaľ však nemôžem povedať, že by ma úmyselne alebo neúmyselne sklamal.“
Ponuku kandidatúry za SDKÚ ste nedostali?
„Nemienim vstupovať do žiadnej strany. Mám veľmi blízko ku KDH, mám rád Mikiho. V každej strane sú však ľudia, ktorí mi nevyhovujú. Angažujem sa iba preto, lebo mám strach, že sa k moci dostane určitá skupina ľudí, jednotlivci, ktorým nedôverujem. To môže byť na veľkú škodu Slovenska. Pokrok, ktorý sa za posledné štyri roky spravil, sa nesmie len tak zahodiť.“
Pred poslednými parlamentnými voľbami bolo Slovensko oblepené billboardmi, na ktorých ste stáli vedľa Dzurindu, rovnako vysokí. V skutočnosti rovnako vysokí nie ste.
„Veľa ľudí sa ma na to pýtalo, počul som na margo toho množstvo vtipov. Každému odpovedám, že Miki vyššie vyskočil, že má dobrý výskok.“
Poznáte sa aj s Ruskom. On vás neoslovil?
„Nepoznám sa s ním veľmi blízko, ale poznám ho. Nikdy ma neoslovil na spoluprácu, a ani neviem, či by som súhlasil. Pre mňa je dôležitý program. Ten ma presvedčil aj v roku 1998, aj teraz, keď ma na Slovensko pozvali. Čarnogurského aj Mikloška poznám roky. Miki vyrástol pri nich, poznám ich zásady a princípy a viem, že si ich udržia. Pri iných ľuďoch nehovorím ani áno, ani nie. Potreboval by som čas na rozmyslenie, na poznanie človeka. Netajím sa tým, že mám rád ľudí, ktorí sú úspešní v biznise. Takí patria do politiky, pretože sú nekúpiteľní a pretože majú čo priniesť.“
Čo si myslíte o Ficovi?
„Je to človek, ktorý u mňa vzbudzuje obavy. Prvý inštinkt mi hovorí, aby som mu nedôveroval. Je absolútne neskúsený, čudujem sa, koľko ľudí je na jeho strane. Nemá úplne bezúhonnú minulosť, neviem, či treba takým ľuďom zverovať osud Slovenska. Veľmi sa bojím.“
Komu by ste ho zverili vy?
„Mnohí politici veľa rozprávajú, len sa treba pozerať, odkiaľ tie reči idú. Mali sme tu takých Slovákov, čo veľmi milovali túto krajinu. Až tak veľmi, že ľudia zabudli, akú majú minulosť. Nakoniec sa ukázalo, že Slovensko milujú len preto, aby mohli sprivatizovať všetko, čo im príde pod ruku. Do vlastných vrecák a na obrovskú škodu celého národa. Nielen škodu ekonomickú, ale aj morálnu. Na to nech nik zo Slovákov, čo pôjdu voliť, nezabudne.“
