Novinára New York Times, ktorého označujú za jedného z najlepších a najodvážnejších zahraničných reportérov súčasnej generácie, zaujímali na Blízkom východe najmä obyčajní ľudia.
V máji 2003, dva mesiace po začiatku invázie, Američania ohlásili koniec hlavných bojov v Iraku. Krajina bola oslobodená, problémy mali byť vyriešené.
Anthony Shadid (26. 9. 1968 - 16. 2. 2012) vtedy napísal pre Washington Post reportáž z Bagdadu. Ako jeden z prvých novinárov ukázal ľuďom na Západe pravú realitu na irackých uliciach.
„Iračania sú znepokojení bezprávím, ktoré podporuje náboženské skupiny, aby naplnili vákuum a presadili vlastnú predstavu o spravodlivosti. Sú znechutení zo všetkých sľubov - stále nenaplnených - lepšieho života po vojne. Pre veľa obyvateľov je Bagdad ako hlavné mesto oslobodené aj okupované, no hlavne ochromené,“ napísal Shadid v máji 2003. Za túto reportáž, ako aj za ďalšie podobné z toho roku dostal v roku 2004 Pulitzerovu cenu.
Viac ľudia ako vojaci
Nebola náhoda, že práve Shadid ako jeden z prvých opísal začínajúce násilie, ktoré po páde Saddáma Husajna v krajine trvalo niekoľko rokov. „Bol to jeden z najlepších a najodvážnejších zahraničných reportérov našich čias,“ povedal pre CNN Mark Whitaker, jeho bývalý kolega vo Washington Post.
Americký novinár zomrel minulý týždeň počas svojej cesty do Sýrie. Osudným sa mu stal astmatický záchvat, keď chcel v prašnej krajine na koni prejsť nelegálne hranice.
Anthony Shadid bol síce vojnový reportér, no nezaujímali ho vojaci ani boje. V Iraku, Palestíne či minulý rok v Egypte aj Líbyi písal viac o ľuďoch. Čo si myslia, čoho sa boja, ako sa im žije v krajinách, kde sú časté vojny aj konflikty.
Na rozdiel od iných amerických kolegov mal jednu výhodu - dokázal sa s miestnymi rozprávať aj bez tlmočníka. „Vďaka tomu bol pred ostatnými reportérmi. Spriatelil sa s Iračanmi a oni mu lásku opätovali,“ napísal pre NPR jeho bývalý kolega Rajiv Chandrasekaran. „Keď dokonca potrebovali peniaze pre chorého príbuzného či na opravu auta, nikdy neváhal.“
Hoci sa Shadid narodil v americkej Oklahome v rodine s libanonským pôvodom, arabčinu sa naučil až v dospelosti na ťažkých kurzoch v Egypte. Išiel tam hneď po vysokej škole. Celý život chcel byť novinár a aj pre rodinné väzby ho najviac lákal arabský svet.
Kým iní západní reportéri prežijú v regióne najviac niekoľko mesiacov, Shadid vydržal v Iraku šesť rokov. Práca ho stála aj jedno manželstvo.
Jeho články a výber tém boli vzorom aj pre ostatných kolegov. „Jeho prvá kniha - Night Draws Near – vyformovala to, ako sme rozmýšľali o Iraku, ako sme rozprávali príbehy o vojne,“ napísal Michael Hastings, zahraničný reportér pre magazín Rolling Stones.
Shadid, ktorý dostal Pulitzerovu cenu aj v roku 2010, práve dokončoval svoju tretiu knihu o opustenom dome svojich predkov v Libanone, ktorý pred pár rokmi zrekonštruoval.
Postrelený aj zadržaný
Počas dvadsiatich rokov zažil región invázie, občianske vojny a naposledy aj zvrhnutia diktátorov. Robiť reportéra v tejto časti sveta je možno najzaujímavejšie, no zároveň najnebezpečnejšie.
Nebezpečenstvo sa nevyhýbalo ani Shadidovi. V roku 2002 ho postrelil do ramena izraelský ostreľovač v meste Ramalláh. Minulý rok ho spolu s ďalšími troma novinármi zajali jednotky Muammara Kaddáfího v Líbyi. Zadržiavali ich šesť dní, počas ktorých ich bili a hrozili smrťou. Novinárov nakoniec prepustili, no zastrelili ich šoféra.
Jeho posledná misia viedla do Sýrie, kde sa v súčasnosti fakticky odohráva občianska vojna. Minulý rok tu prekročil nelegálne hranicu a niekoľko dní strávil s odporcami režimu. Druhýkrát chceL priniesť reportáže z krajiny minulý týždeň.
„Neverím, že je príbeh, za ktorý sa oplatí zomrieť. Ale verím, že sú príbehy, ktoré sú hodné risknúť to,“ povedal v jednom z posledných rozhovorov pre magazín Mother Jones. Príbehy ľudí zo súčasnej Sýrie za to riziko podľa neho stáli.
Anthony Shadid sa dokázal spriateliť s bežnými Iračanmi. V roku 2002 ho na palestínskom území postrelili do ramena.
