Moskva 11. augusta (TASR) Pýcha ruskej ponorkovej flotily, ponorka Kursk, poháňaná dvojicou reaktorov a schopná niesť balistické rakety aj s jadrovými hlavicami, stroskotala počas námorných manévrov v Barentsovom mori presne pred dvoma rokmi 12. augusta 2000.
Nehoda ruskej ponorky stála životy 118 námorníkov a odhalila nelichotivý stav ruskej armády, nezdravé pomery v ozbrojených silách a tendenciu ruskej admirality i politickej elity tajiť informácie pred verejnosťou. Údajná snaha o zabránenie paniky, ktorú Moskva zvolila v prípade černobyľskej havárie, sa v prípade ponorky Kursk zopakovala. V skutočnosti ale ruská armáda a úrady chceli len utajiť pred verejnosťou svoju neschopnosť konať v krízovej situácii a prijímať účinné rozhodnutia.
Moskva v kauze Kursk potvrdila, že NATO podvedome stále považuje za nepriateľa. Jednou z dlhodobo a umelo živených verzií nehody ponorky Kursk bola zrážka s ponorkou Severoatlantickej aliancie, ktorá údajne z miesta činu ušla. Podpredseda ruského kabinetu a šéf vládnej vyšetrovacej komisie Iľja Klebanov verziu o ponorke NATO šíril ešte aj v dobe, keď ju experti a vyšetrovatelia prokuratúry odmietli.
Symbolom totálneho zlyhania záchranných prác sa stal osud časti posádky plavidla, ktorá prežila dve explózie a niekoľko hodín čakala na záchranu, ktorá neprišla včas. Najvyššie ruské miesta vážnosť nehody v Barentsovom mori priznali až po niekoľkých dňoch zatĺkania, keď sa na verejnosť dostali správy od príbuzných členov posádky. Námorníctvo vedome zverejňovalo zavádzajúce informácie o kontakte s posádkou ponorky. V skutočnosti pritom sprvu ani nepoznalo presné súradnice havarovaného plavidla. Neskôr ruskú verejnosť čakal ďalší šok: jadrová veľmoc musela priznať, že bez cudzej pomoci sa ruskí potápači do ponorky v relatívne malej stometrovej hĺbke nedostanú. Pred niekoľkými týždňami ruská prokuratúra uzavrela bezprecedentné vyšetrovanie. Bývalý Sovietsky zväz a neskôr Rusko nikdy neuskutočnilo také podrobné skúmanie príčin havárie vo svojich ozbrojených silách. Spisový materiál ruskej generálnej prokuratúry o havárii ponorky narástol na 133 zväzkov, do vyšetrovania bolo zapojených asi 1500 vedcov a expertov, uskutočnilo sa viac ako tisíc testov a 211 súdnych expertíz a posudkov.
Vyšetrovatelia ruskej generálnej prokuratúry preverovali až 18 pracovných verzií nehody. Okrem troch základných porucha torpéda, výbuch vodnej míny z 2. svetovej vojny a zrážka s ponorkou NATO alebo ruskou loďou vyšetrovatelia preverovali aj verzie o zásahu ponorky iným torpédom alebo raketou, či možnosť teroristického útoku a sabotáže.
Podľa generálneho prokurátora Vladimira Ustinova vyšetrovanie nezistilo žiadnu mieru zavinenia ani u členov posádky, ani zo strany veliteľov. Námorníctvom odvolaný veliteľ Severnej flotily Viačeslav Popov a náčelník štábu Severnej flotily Michail Mocak sa dopustili rôznych pochybení, ale za výbuch torpéda a smrť posádky nenesú žiadnu trestno-právnu zodpovednosť. Rovnako sa nezistila žiadna miera zavinenia havárie zo strany konštruktérov a výrobcov torpéda. Práve porucha cvičného torpéda spôsobila prvý výbuch a vyvolala požiar a ďalšiu explóziu munície. Vyšetrovanie potvrdilo konštrukčné nedostatky torpéda používaného od 50. rokov a viedlo k jeho vyradeniu z výzbroje. Napomohlo tomu tak vyzdvihnutie celej ponorky, ako aj nájdenie na morskom dne desiatok úlomkov.
Prokuratúra zistila množstvo hrubých nedostatkov, ktoré vrhli tieň na výrobcov ponoriek i na námorníctvo. Napríklad, na ponorke nefungoval núdzový rádiomaják. Vyšetrovatelia zistili, že zariadenie nebolo prepnuté do pohotovostného režimu pri odchode ponorky zo základne, ale aj chybu z výroby, kde zabudli vymontovať svorku a anténa majáku sa vôbec nemohla roztvoriť.
V čase nehody tvorili výzbroj ponorky torpéda, vodné míny a 24 balistických rakiet P-700 Granit s doletom vyše 550 kilometrov. Tlaková vlna roztrhala prednú časť dvojplášťového trupu ponorky, zničila predné sekcie a zastavila sa až v zadnej časti ponorky v oblasti reaktorov. Tie sa automaticky zastavili a proti opätovnému spusteniu ich posádka navyše zaistila aj mechanicky.
Vyslobodzovanie tiel z havarovanej ponorky, neskôr vyzdvihnutie vraku zo stometrovej hĺbky a aj transport do prístavu neďaleko mesta Murmansk uskutočnilo Rusko v spolupráci s holandskými a britskými špecialistami a s použitím zahraničnej techniky. Po ukončení vyšetrovania sa ale práce na zošrotovaní vraku ponorky opäť vlečú a pravou príčinou je nedostatok finančných prostriedkov. Ako býva v Rusku zvykom, ani likvidácia vraku nebude stopercentná. Plavidlu odrežú zvyšok provy a kormu, a z dvoch reaktorov vymontujú jadrové palivo. Strednú časť ponorky spolu s reaktormi na jeseň zakonzervujú a na "cintoríne" jadrových ponoriek ponechajú svojmu osudu.
Ruská armáda by najradšej na ponorku Kursk zabudla. Admiralita sa s obľubou zúčastňuje na odhaľovaní nových pamätníkov hrdinom z ponorky a dúfa, že sa nikdy nič podobné nezopakuje.
(spravodajca TASR Bohdan Kopčák) pel
