Môj muž sa dal na bojkot. Pozor, toto nie je o politike alebo o horúcej spoločenskej téme. Toto je o čokoládovej tyčinke, ktorá sa mnohým Izraelčanom v jeho veku spája s detstvom, keď nebol taký široký výber sladkostí ako dnes.
Áno, minulé leto Izraelčania bojkotovali syr cottage. To ho však nebavilo, lebo aj tak má tento druh syra zakázaný.
Môj muž, človek plachý a introvertný, bez potreby zverovať sa s názormi, sa pridal k bojkotovej facebookovej skupine a prekutral skriňu so zásobami, či sa u nás náhodou nenachádza nevhodná tyčinka. To oceňujem, lebo konečne má prehľad, kde čo máme a prestane sa ma pýtať.
Problematická tyčinka (inak medzi nami, chuť nič moc), ktorú vyrába jedna z najväčších potravinárskych firiem, sa predáva aj v Spojených štátoch. Tam ju zaregistrovali v Amerike žijúci Izraelčania. Teda nielen pre to, že na amerických regáloch našli kus domova, ale aj pre to, že ich šokovala cena.
Bola niekoľkonásobne nižšia ako v Izraeli. Hneď to hodili na internet, kde sa toho chytili nejakí pobúrení občania a bojkot je na svete.
Lebo veď podľa logiky organizátorov by cena čokoládky v USA mala byť vyššia už len pre náklady spojené s dovozom. Napísali list manažmentu potravinárskeho koncernu, s tým, že budú bojkotovať jeho výrobky, kým nezlacnia.
Poviem vám, bolo vtipné sledovať môjho muža, ktorý sa nikdy neobťažoval sledovať ceny a vyberať z viacerých možností, ako pobehuje po obchode, číta všetky etikety a vyhadzuje mi z košíka výrobky tej prekliatej firmy.
A potom sa vrátil domov a oznamoval svojej skupine, že poctivo bojkotuje. Čo je tiež fajn, lebo sa po rokoch rozhýbal k tomu, aby zorganizoval stretnutie s bývalými spolužiakmi zo strednej školy. Lebo veď aj oni bojkotujú.
A bojkot ľudí, zdá sa, spája. Tuším, silnejšie ako nostalgia.
