Poznáte to. Prídete do práce, sadnete si za svoj stôl, zapnete počítač, urobíte si kávu a prehodíte zopár slov s kolegami. Niektorí si prečítajú noviny, poniektorí polejú kvetiny.
Priestor i ľudí, čo vás obklopujú, dôverne poznáte. A hoci ste na území, ktoré sa nedá pokladať za domov, Marxove tézy o odcudzenej práci idú bokom od vašich pocitov.
Tak tento takpovediac pohodový systém je v niektorých tunajších firmách minulosťou. Ten, čo ho nahradil, vyzerá v kocke takto: Prídete do práce, ale nesadnete si za svoj stôl. Sadnete si za ten, ktorý je práve voľný; firemný notebook zapojíte a pracujete.
Niekomu, kto má na starosti znižovanie nákladov, totiž napadlo vypočítať potrebnú kapacitu priestoru a pracovných stolov nielen na základe počtu zamestnancov, ale aj na základe údajov o ich chorobnosti, dovolenkách, služobných cestách a podobne.
Tak sa zrodili dáta, ktoré hovoria, že firma dokáže fungovať na menšom priestore. A priestor je v Sydney obzvlášť drahý, zvlášť v centre mesta.
Systém - pracuj tam, kde je voľný stôl sa rozhodli zaviesť aj v podniku mojej manželky. Mám teda z prvej ruky opis emocionálnych výbuchov ľudí, ktorým tento nápad navodil infarktový stav. Strečkujú najmä starší ľudia.
Nedokážu sa zmieriť s predstavou, že prídu o svoje šuplíky, lajstrá na stole a debaty s kolegami. Bavíme sa na ich detinskej vzbure proti trendu, ale nie je to smiešne. Pritom je to len prechodná fáza. Už je blízko čas, keď ich „vyženú“ pracovať domov. Do ticha svojich izieb.
