Štrajkovali za nich tí, čo berú najmenej päťnásobne viac, dostávajú poukazy na dovolenku, masáže zadarmo a ak ich vyrazia, s odstupným ešte prežijú rok bez toho, aby pocítili životného štandardu.
Počas štrajku zamestnanci štátnych monopolov a vládnych úradov vysedávali pri káve. Zo stola po nich upratovali ľudia, čo boli v centre ich odhodlaného boja proti škaredej a zlej vláde.
Som ochotná staviť sa, že 90 percent štrajkujúcich netušilo, za čo štrajkujú. A zrejme to nebolo celkom jasné ani šéfodborárovi.
Inak by nerobil takmer päť dní chaos a potom súhlasil s riešením, ktoré skoro nič nerieši, a tým chudákom s minimálnou mzdou a vydieračskými zmluvami aj tak nepomôže.
Za to všetko Izraelčania zaplatili dopravným chaosom, paralýzou byrokracie (čo zase nemusí byť až také zlé) a stratami, ktoré sa počítajú na milióny.
V Izraeli pracuje nemalá časť obyvateľstva vo firmách, čo dodávajú pracovnú silu štátnym aj súkromným inštitúciám. Ide väčšinou o zamestnancov bezpečnostných či upratovacích firiem. Tie s nimi zaobchádzajú nie celkom kóšer. Zneužívajú, že sú to ľudia z konca sociálneho rebríčka a často aj prisťahovalci, čo nevedia jazyk.
Teraz sa za nich postavili odbory. Čo by bolo fajn, keby pre nich niečo vybavili a keby nebolo vo vzduchu predvolebné napätie. Takto to bolo len pľasknutie do vody. Trochu málo na to, aby sme si zase všetci uvedomili, akú silu majú odbory.
