Na lúkach sa pásli kravy, ovce a kone. Obydlia boli roztrúsené.
Niektoré nebolo z cesty ani vidno. Ich prítomnosť prezrádzala len poštová schránka a číslo domu. Zopár samôt bolo na predaj. Jedna veľmi nóbl pre 20 hostí, s bazénom a výhľadom do údolia za tri milióny dolárov.
Majitelia drevenej jurty, kde sme sa na víkend ubytovali, prišli do Austrálie z Anglicka v 70. rokoch. V Údolí kengúr vtedy žila komunita umelcov a hippies. Odhadujem, že sa pripojili k nim.
Pani má dnes obchod s orientálnymi látkami v mestečku pod kopcom. Pán sa okrem pozorovania vtákov z veže, ktorá tvorí súčasť jeho domu, zaoberá ekonomickým poradenstvom.
Vďaka tomu sme dostali odpoveď na otázku, čím sa tunajší osadníci vlastne živia. Lebo tie kravy, ovce a kone v skromnom počte zdrojom obživy predsa nemôžu byť. Sú skôr pre radosť alebo namiesto kosačiek.
V okolí je 20-tisíc jednoosobových firiem. Malé biznisy. Aj útulná jurta na prenájom, poradenstvo, pozorovanie vtákov a predaj exotických látok sú len takým malým biznisom.
V kontraste s ním sú obrovské obchody automobiliek, ťažobných spoločností či rozľahlých fariem, ktoré sa manažujú za pomoci vrtuľníkov.
Tam sa aj zvádzajú obrovské boje o štátnu podporu, ťažobné a pracovné práva. Bez toho veľkého by však pokoj a prosperita v Údolí kengúr nebola možná.
