Najnovší prieskum verejnej mienky ukazuje, že až 80 percent Izraelčanov verí v Boha.
V sekulárnych kruhoch to vzbudzuje obavy, že takto sa nikdy nepodarí raz a navždy oddeliť štát od náboženstva, čo je stav, ktorý prináša skôr problémy ako výhody.
Ja som tiež za jasnejšie vymedzenie toho, kam siahajú kompetencie rabínov a kedy je už za hranicou únosnosti riadiť sa len náboženskými textami.
Neprekáža mi však, že 80 percent ľudí sa označuje za veriacich a pravdupovediac nevidím celkom súvislosť medzi týmto faktom a neochotou zmeniť súčasný stav. Zmeniť ho nechcú alebo nemôžu rabíni a politici, a nie veriaci, alebo teda väčšina z nich.
Poznám veľa veriacich Izraelčanov. Od tých s jarmulkou, ktorým ak prídu na návštevu, servírujete na plastových tanieroch, lebo nemáte istotu, či sa raz na tých vašich nepomiešalo mliečne a mäsité, cez takých, čo sa v synagóge ukážu len pri rodinných udalostiach, až po tých, čo veria, ale nemusia to verejne deklarovať.
Drvivá väčšina z nich nemá problém s tým, aby bola viera v Boha súkromnou záležitosťou a aby tí, čo neveria, neboli pre svoj ateizmus obmedzovaní. Takíto ľudia nepredstavujú hrozbu pre sekularizáciu verejného života, len chcú svoje právo vyznávať svojho Boha.
Problémom sú tí, ktorým súčasný stav vyhovuje. Ani moji hlboko veriaci a takmer do bodky praktikujúci známi nemajú napríklad problém (a ukazujú to aj prieskumy) s tým, že niekto konvertuje u reformného rabína.
Ich vlastný rabín, a čo je ešte horšie, i ministerstvo vnútra, však takého konvertitu neuznávajú. To je len jeden z príkladov, keď je náboženské a politické vedenie štátu odtrhnuté od názorov občanov.
Postupné oddeľovanie štátu od náboženstva tak paradoxne nebrzdí nábožná väčšina, ale menšina, ktorá sa bojí o stratu vplyvu.
