Pravý kresťansko-demokraticky politik. Takým bol podľa mnohých bývalý taliansky prezident Oscar Luigi Scalfaro (9. 9. 1918 - 29. 1. 2012). Dokonca aj pápež ho po jeho smrti označil za „ukážkového štátnika". Scalfaro sa svojho konzervatívneho presvedčenia neochvejne držal počas celej viac ako 50-ročnej politickej kariéry.
Tá sa začala, keď mal Scalfaro dvanásť rokov. V Taliansku vtedy vládol Benito Mussolini a katolícke organizácie boli jediné nefašistické, ktoré režim povolil. Scalfaro vstúpil do Katolíckej akcie, ktorej odznak nosil na svojom saku až do smrti.
Podobne verný bol aj v osobnom živote. Jeho životnou láskou sa stala Marianna Inzitariová, ktorú si zobral v roku 1943. Dlho však spolu neboli.
Marianna zomrela rok po svadbe pri pôrode ich jediného dieťaťa. Scalfaro prisahal, že sa už nikdy neožení, čo splnil. Nevydala sa ani jeho dcéra, pri svojom otcovi ostala až do jeho smrti.
Ochranca tradičných hodnôt
Scalfaro celú energiu venoval politike. Za Kresťansko-demokratickú stranu sa dostal do ústavného zhromaždenia, ktoré spísalo prvú povojnovú ústavu. Do veľkej politiky sa tak dostal v roku 1946.
Kresťanskí demokrati v tom čase hľadali cestu, ako ďalej. Snažili sa o zachovanie tradičných katolíckych hodnôt, no zároveň nechceli odplašiť voličov, ktorí po krutej vojne túžili po modernom živote. Rozhodli sa preto spojiť v strane oba prúdy, Scalfaro bol predstaviteľom toho konzervatívneho.
Z neznámeho mladého politika sa stal miláčik konzervatívcov, keď v roku 1950 vynadal v rímskej reštaurácii mladej žene. Nepáčilo sa mu, že odhalila ramená. Médiá to rozoberali a zo Scalfara sa stal vášnivý ochranca tradičných hodnôt.
Už o niekoľko rokov sa dostal na ministerstvo kultúry, kde sa mohol naplno realizovať. Dostal za úlohu kontrolu filmov a televízie, čo v praxi znamenalo cenzurovanie akýchkoľvek nevhodných scén. V ďalších desaťročiach vymenil viacero ministerských postov, viedol rezorty dopravy, školstva či vnútra.
Na vnútre sa zapísal ako bojovník proti terorizmu a organizovanému zločinu, ktorý je v Taliansku až príliš udomácnený. „V týchto oblastiach nikto nevyhráva sám a nikdy neprehráva len jeden človek," obhajoval medzinárodnú spoluprácu v boji proti kriminalite.
Počas svojej kariéry si vybudoval povesť politika, ktorý síce nemá veľa spojencov, no zároveň nemá ani silných neprajníkov. Na začiatku 90. rokov mu to pomohlo k prezidentskému postu.
Revolúcia v talianskej politike
Taliansko vtedy prežívalo krízu. Krajina nemala prezidenta, strany sa nevedeli zhodnúť na žiadnom mene. Mafii sa navyše podarilo odstrániť Giovanniho Falconeho, legendárneho vyšetrovacieho sudcu, ktorý sa pustil do organizovaného zločinu. Voľby prezidenta v parlamente trvali najdlhšie v talianskej histórii - 31 dní. Strany sa nakoniec zhodli na Scalfarovi.
Už krátko po nástupe zažil menšiu revolúciu. Vyšetrovanie organizovaného zločinu neprežila jeho strana, ktorú rozpustili v roku 1994. Aj oni sa zaplietli do siete nelegálneho financovania a úplatkov, ktoré položili aj konkurenčných socialistov.
Dve strany, ktoré v najväčšej miere formovali povojnovú politiku Talianska, skončili, na prebratie moci sa, naopak, chystal politický hegemón ďalších rokov Silvio Berlusconi.
Scalfaro si ako tvrdý konzervatívec od začiatku s kontroverzným Berlusconim nerozumel. Nepáčila sa mu jeho snaha označovať sa za nového záchrancu Talianska.
Komplikoval mu preto nástup k moci. Pred jeho vládou uprednostnil ľavicový kabinet Romana Prodiho. Proti Berlusconimu sa vyjadroval aj v čase, keď po konci prezidentúry pôsobil už „len" ako doživotný senátor. Obviňoval ho, že mení politický systém, aby zakrýval vlastné prešľapy.
Taliansko sa za Scalfarovho politického života veľmi zmenilo. Bežní ľudia si ho však vážia za to, že celý život presadzoval tradičné hodnoty a odmietal moderné prúdy. Považujú ho za symbol kontinuity medzi minulou a súčasnou politickou generáciou, kontinuity povojnového demokratického Talianska.
