V dôležitých správach o tom, že poradcovia premiéra Petra Nečasa „drú ako kone“ alebo že prezidentský nekandidát Tomio Okamura nabúral svoj luxusný Aston Martin, minulý týždeň takmer zanikla nedôležitá správička o tom, že štát zruší niektoré dedinské školy.
Žiadne rušenie, reforma
Vlastne, prepáčte, minister školstva predložil len „reformu regionálneho školstva“. Avšak z nej vyplýva, že od štátu by mali dostávať peniaze len školy, ktoré zaplnia triedy aspoň dvadsiatimi žiakmi. Čo je niekde nemožné.
Prečo pre to robiť huriavk, však áno, navyše to znie logicky, v čase krízy musíme všetci šetriť. Deti majú nožičky a ich rodičia autá, takže žiaci zrušených škôl môžu dochádzať do okolitých dedín.
Ale nejde len o deti. Kedysi mi jeden Američan hovoril, že aby akákoľvek obec fungovala, musí sa život v nej opierať o tri piliere: miestne noviny, kostol a školu.
Máločo komunistický režim zdevastoval tak ako dedinu, a ani za vyše dvadsať rokov sa to veľmi nezlepšilo. Pribúda dedín, kde ľudia žijú vedľa seba, nie spolu. Zvlášť v okolí veľkých miest.
Miesta na prespatie
Lokálna tlač v Česku v podstate nikdy nevychádzala, kostoly máme viacmenej na okrasu. Školy sú tak poslednými inštitúciami, ktoré nejakým spôsobom udržujú v dedinách život.
Keď ich zrušíme, stanú sa dediny definitívne miestami na prespanie.
Žijeme v nesmierne bohatom štáte, ktorý si môže dovoliť stavať najdrahšie diaľnice a ktorý vyhadzuje peniaze za megalomanské športové haly.
Je hanbou, že chce ušetriť pár stoviek miliónov práve na malých školách.
