Syn je užitočnejší. Môže tvrdo pracovať, bojovať, odísť z domova a zarábať niekde inde. Dcéra nemôže. Tá sa musí vydať a zostať doma.
Takéto konzervatívne zmýšľanie v Afganistane stále prevažuje. V krajine veľmi poznačenej vojnou, ktorá sa tu v rôznych podobách odohráva už tridsať rokov.
Začalo sa to sovietskou inváziou, proti ktorej sa postavili mudžahedíni. Nasledovala občianska vojna a k moci sa dostal Taliban. Ten zas skončil po spojeneckej invázii, no boje pokračujú doteraz.
Dievča s kamerou
„Keď sa začne bojovať, spoločnosť je k ženám viac krutá. Žena musí ostať doma, moc preberajú muži,“ hovorí pre SME mladá afganská dokumentaristka Alka Sadatová. Na Slovensko prišla v rámci projektu Twin School, ktorý realizuje organizácia Človek v ohrození. Na slovenských školách rozpráva o živote v Afganistane.
Jej príbeh je pre Afganistan veľmi netypický. Vyrastala v meste Herat, ku kamere sa dostala ako dieťa, učila ju s ňou pracovať staršia sestra, nemá na to žiadnu školu. Spomína, že keď vyšla s kamerou na ulicu, mnohí na ňu hovorili po anglicky. Neverili, že afganská žena môže naozaj natáčať filmy.
Ak by som sa príliš ukazovala, hrozilo by mi nebezpečenstvo. Taliban zabil dve podľa nich nevhodne oblečené ženy.
Alka Sadatová, afganská dokumentaristka
Alka natáča a ukazuje v nich, že ženy môžu žiť lepšie. Hovorí, že mnohé Afganky ani nepoznajú svoje práva, myslia si, že podriadenie mužom a nosenie burky je prikázané v Koráne, a preto sa proti tomu ani nebúria.
Ďalšie zas vedia, že môžu žiadať viac, ale zabezpečený a pokojný život im vyhovuje. Ale niektoré chcú bojovať za to, aby ženy neboli len podradnými členkami spoločnosti.
Ako tie, ktoré predstavuje Alka. „Právo som začala študovať v roku 1988. Mala som tri odbory, o ktorých som uvažovala – právo, právo, právo,“ hovorí vo filme Polovičný život Marya Baširová.
Doštudovala, no keď sa k moci dostal Taliban, ktorý presadzuje prísny výklad Koránu, musela ostať doma. Ženy vtedy pracovať nemohli, nemohli ani chodiť do školy.
Baširová napriek tomu v tajnosti učila ženy vo svojej štvrti čítať a písať. Keď tvrdý islamistický režim padol, opäť vycítila svoju šancu. Ako prvá prelomila mužskú dominanciu na najvyšších miestach a stala sa prokurátorkou.
„Do funkcie ju určite vybral muž. Musela preto na sebe pracovať oveľa viac ako iní,“ opísala Alka jej postup na vysokú pozíciu v provincii Herat.
Ostane to v rodine
Venuje sa citlivým prípadom – obchodovaniu s drogami či korupcii. Na rozdiel od mnohých iných prokurátorov sa však nevyhýba ani domácemu násiliu, ktoré je v Afganistane prehliadaným problémom. A dosahuje tu obludné rozmery.
„Jedným z najväčších problémov sú dohodnuté manželstvá ešte neplnoletých dievčat,“ hovorí vo filme.
Bežné sú preto znásilnenia či týranie. Niekedy aj malých dievčat pred pubertou. Nahlasuje to však len málokto, snažia sa, aby to „ostalo v rodine“.
Bežnou súčasťou Baširovej života sú vyhrážky smrťou. Jej deti preto museli byť neustále pod dohľadom. Teraz sa jej aspoň podarilo dostať ich na štúdium do Nemecka. Ona ostala v Herate, kde naďalej bojuje proti zločinu a zakoreneným predsudkom.
Ženské práva a nepráva
Anar Kalyová je ľudskoprávna aktivistka a druhá hlavná postava Alkinho filmu. Venuje sa najmä znásilňovaniu malých dievčat, za ktorým sú často vojaci alebo ľudia miestnych vlád. Tých sa nikto neodváži súdiť, často zločin ani nenahlásia.
Páchateľom sa nič nestane, no znásilnená je poznačená na celý život. „Ak niekto znásilní malé dievča, vie o tom celé okolie a nikto si ju už nechce zobrať za ženu,“ hovorí vo filme.
Kalyová má tiež svoje prvenstvo – ako prvá žena sa dostala do Loja džirga, čo je najvyššia rada celého Afganistanu. Od pádu Talibanu rozhoduje o ústave a niektorých zákonoch.
„Keď sa rozhoduje o otázkach žien, je dobré, že sa môže ozvať aj žena. Ináč by si muži rozhodli len podľa svojich predstáv,“ vysvetľuje Alka.
Napriek tomu hovorí, že ženské práva sa za posledné roky veľmi neposunuli. „Ženy môžu chodiť do školy, môžu pracovať, niektoré sú aj v parlamente. Ale celkovo sa veľa nezmenilo,“ poznamenala.
Už nemá žiadne sny
Pred desiatimi rokmi všetci verili, že koniec Talibanu znamená začiatok novej éry Afganistanu. Že sa krajina priblíži tej pomerne slobodnej spoločnosti, ktorá tam bola pred sovietskou inváziou.
O novej ére hovorila aj vtedajšia americká prvá dáma Laura Bushová: „Vďaka nášmu vojenskému postupu v Afganistane ženy už nie sú väznené vo svojich domovoch. Boj proti terorizmu je zároveň aj bojom za práva a dôstojnosť žien,“ povedala krátko po páde islamistického režimu.
Revolučná asociácia afganských žien však ponúka iný pohľad. K moci sa podľa nej dostali fundamentalisti, ktorí ovládali regióny pred nástupom Talibanu. „Sexuálne násilie, hromadné znásilnenia, vraždy pre sex, únosy mladých dievčat, vyhrážanie sa rodinám s mladými dcérami. Toto všetko bolo bežné počas vlády tých, ktorí sa teraz dostali k moci,“ napísali aktivistky.
Aj Alka priznáva, že už nemá sny a nevie, či sa situácia niekedy zlepší. So spomínanými aktivistkami súhlasí, naozaj sa veľa nezmenilo.
Bežný život v strachu
Väčšina ľudí si rovnako ako ona nič iné ako boje nepamätá. Snažia sa žiť normálny život, chodiť do práce, do obchodov, do klubov, ale potom ich z rutiny vyruší nejaký samovražedný útok.
„Moja sestra sa neustále bojí, keď vyjde na ulicu a vidí policajné auto, okamžite sa schováva. Keď vyjdem na ulicu ja, hovorím si, že možno zomriem, ale snažím sa žiť normálne. Ináč by to bol veľmi ťažký život,“ hovorí o živote v hlavnom meste Kábul.
Sama burku nenosí, v Kábule to nie je také bežné ako inde. Keď však natáčala v Džalalabáde, snažila sa čím viac splynúť s davom.
„Nevidela som tam tvár žiadnej ženy, všetky boli skryté v burke. Ak by som sa príliš ukazovala, hrozilo by mi nebezpečenstvo. Pred dvoma rokmi napríklad Taliban zabil dve podľa nich nevhodne oblečené ženy. Tvrdili, že spolupracujú s cudzincami.“
Aj medzi bežnými ľuďmi vládne skepsa. Pamätajú si Sovietov, ktorí miestnych zabíjali po tisícoch. Pamätajú si Taliban, ktorý uväznil ženy a takisto zavraždil kohokoľvek, na koho si ukázal. A vidia terajšiu situáciu, v ktorej nezmizli znásilňovania či dohodnuté manželstvá.
Nechcú režim, chcú mier
Nechcú návrat žiadneho z predošlých režimov, chcú mier. Aby mohli viesť normálny život bez strachu z násilnej smrti. „Mier pre mňa znamená mať slobodu, aby ľudia mohli prezentovať svoje vlastné myšlienky. Všetci ľudia by si mali byť rovní,“ hovorí Alka. Vláda Talibanu podľa nej nie je mier, aj keby sa boje skončili.
Verí, že aj jej práca pomôže mladým ženám uvedomiť si, že môžu mať iný, lepší život. Že aj ony môžu robiť prokurátorku ako Marya Baširová. Aj ony môžu rozhodovať o podobe ústavy ako Anar Kaylová.
„Mohla som si vybrať jednoduchšie témy, ale dúfam, že týmto ženám pomôžem. Situácia sa veľmi rýchlo musí zmeniť, dúfam, že k tomu prispejem aj ja,“ zdôrazňuje mladá dokumentaristka.
