Mark je riaditeľom školy. Podobá sa na Vincenta van Gogha a je to chlapík s veľkým zmyslom pre humor.
Pri guláši, ktorý mu mimoriadne chutil, dal do pľacu príhodu. Vraj keď sa rozhodol oženiť, mal na výber až z piatich žien.
Vyberal si podľa toho, ako vedeli variť. Sally zvyknutá na manželove žartíky sa len letmo usmiala. Zato môj syn zvolal: Oh, my God! (Môj bože!) A Mark okamžite kontroval: „Tak ten medzi nimi nebol.“
Na vrchole boli pumpári
Pri víne sa zvrtla debata na život v socializme. Rozprávali sme s manželkou o podpultovom tovare, o chronicky nedostatkovej ekonomike, v ktorej okrem vysokých straníckych funkcionárov kraľovali pumpári, mäsiari, vrchní či zelovocári.
Hovorili sme o vláde jednej strany, ktorá v mene svetlých zajtrajškov zaviedla teror. Keď Mark pocítil ľútosť, zvolal - Oh, my God! Keď pobúrenie – Oh, shit! (Do riti!).
A tak sme sa prepracovali až k dnešku. Asi preto, že Mark je už pomaly v penzijnom veku, opýtal sa, či u nás dostane každý od štátu dôchodok. Áno, dostane.
Slovenské odvody? Oh, my God!
Aj keď má majetok? Áno. Ou! – zvolal s obdivom.
Schladil som ho pár detailmi. Nad výškou odvodov sa zarazil: Oh, my God!
Potom som mu priblížil priemerný slovenský dôchodok v porovnaní so životnými nákladmi. Vyšlo z neho - Oh, shit! Hneď bol spokojnejší s austrálskym dôchodkovým systémom.
Penzia je tu v prvom rade vecou celoživotných úspor a investícií občana. Nie štátu. Štát dá nemajetným. Minimum.
