Beitar Jeruzalem poznajú v Izraeli aj tí, čo sa o šport nezaujímajú. Dokonca aj ja.
Nie pre jeho oslňujúce výkony v lige, ale pre jeho fanúšikov. Sú to jednoznačne najväčší chuligáni, známi svojimi rasistickými pokrikmi a podporou radikálnym pravicovým stranám.
V izraelskom kontexte rasizmus znamená, že fanúškovia Beitaru nenávidia Arabov. Tak silno, že ani jednému z vedení klubu sa nepodarilo zlanáriť do mužstva izraelského Araba. Pre silný odpor fanúšikov.
Zvláštne je to hlavne v súčasnosti, keď sú podľa rebríčkov najlepšími strelcami ligy hlavne izraelskí Arabi.
Provokácia?
No a tento klub, ktorý vlastní problematický miliardár Arkadij Gajdamak, chce kúpiť popredný izraelsky podnikateľ. Problém však je, že je Arab.
Svoj úmysel minule pokusne zverejnil v rannom vysielaní izraelskej televízie. Jasné, že povedal aj to, že vo vyjednávaniach sa ďaleko nedostal.
Nie preto, že by Gajdamak, ktorý má vážne finančné problémy, nechcel klub predať, ale preto, že jeho meno všetkých vyplašilo.
Pre niekoho to bola možno provokácia, pre iného šialenstvo, pre mňa skôr potvrdenie limitov, ktoré má izraelská spoločnosť. Určite sú mnohé oprávnené, ale viaceré sú aj prežité a často zneužívané.
Skupina krikľúnskych fanúšikov a ich politických sponzorov s pofidérnymi názormi diktuje pravidlá. Presne tak, ako radikáli z druhej strany donútili viacerých izraelských Arabov, aby sa vzdali futbalovej reprezentácie, lebo štát Izrael jednoducho v ich hlavách a na ich mapách neexistuje.
Prázdne hľadisko aj pre radikálov
To, čo sa deje vo futbale, je verný obraz toho, čo vidíme v politike. Hlasné a vulgárne menšiny ťahajú ku dnu nielen úroveň futbalu, ale aj celej krajiny.
A tak, ako je dobre, že Beitar niekedy pre svojich fanúšikov hrá pred prázdnym hľadiskom, tak by bolo fajn, keby sa ani na politických radikálov nikto nepozeral.
