Pred návštevou sydneyskej zoo mi manželka tvrdila, že vie so zvieratami nadviazať osobitý kontakt. Bola to skvelá príležitosť na sarkastické poznámky, ktorú som aj využil.
Začali sme pri slonoch. Na mieste, kde stáli, sa za ohradou zhrčili ľudia. Nechcelo sa nám do tlačenice, tak sme sa na zvieratá pozerali osamotení z diaľky. Lenže slony po krátkej chvíli dali davu košom a presunuli sa na našu stranu.
Krokodíly boli zašité v jazierku, čo najďalej od záujmu návštevníkov. Po krátkej chvíli sa pohli a priplávali k sklenej tabuli, za ktorou sme na ne zvedavo zízali.
Voliéra šimpanzov bola prázdna tak ako miesto, odkiaľ sa na nich dalo pozerať z nášho sveta. Po krátkej chvíli sa v nej objavil šimpanzík a začal sa predvádzať. Keď sme sa pohli ďalej, v klietke sa ich bláznila celá tlupa.
Začal som mať pocit, že tých sto dolárov, ktoré sme dali na vstupné, nebolo úplne vyhodených do vetra. Vidíš, vidíš, rýpala do mňa manželka.
Pred gorilami bola tlačenica ako pri slonoch a zopakovala sa rovnaká situácia. Presunuli sa k nášmu stanovišťu aj s mláďaťom, ktoré je hviezdou, lebo chodí vzpriamené. Jedna si sadla chrbtom k nám a čosi robila s konárikom.
Keď sa pozrela cez plece, pohľady sa nám skrížili. Nech sa I. P. Pavlov obráti v hrobe, ale v jej očiach sa dala vybadať výčitka.
Odchádzal som odtiaľ s otázkou, či sa pozeralo na mňa zviera, alebo bytosť. Tieto gorily nemali biele golieriky.
