Alexander Rezeš ako kapitán mužstva seniorov 1. FC Košice na futbalovom turnaji v rodnom Oboríne. FOTO – ARCHÍV
Alexander Rezeš doma s manželkou Evou a vnúčatami. FOTO – VERONIKA JANUŠKOVÁ
Július Rezeš poskytol prvý exkluzívny rozhovor po smrti otca Alexandra. Hovorí v ňom, že stratil svojho najlepšieho priateľa. Zblížil sa s ním najmä počas posledných štyroch rokov. „Mali sme také rodinné derby, koho z nás si častejšie predvolajú na finančnú políciu. Myslím, že som tesne vyhral, keďže otec tu po voľbách nebol takmer dva roky.“ Ešte ako chlapec sa vraj často zamýšľal nad tým, či má skutočného priateľa. „Prišiel som na to, že nie. Hoci som po celý čas mal mnoho dobrých kamarátov a známych. A teraz, po otcovej smrti som zistil, že som v ňom stratil toho najlepšieho.“Prečo dal Alexander Rezeš pri operácii prednosť viedenským lekárom?
„Otec už predtým komunikoval s poprednými bratislavským kardiochirurgmi a tí mu povedali, že ho bez problémov vedia zoperovať aj v Bratislave. Oslovil aj svojho priateľa profesora Wolnera, ktorý ho liečil už v čase, keď bol ministrom dopravy. Ten sa mu sám ponúkol, že ho aj so svojím tímom vo Viedni zoperuje.“
Neposlal otca do Viedne profesor Fischer, ktorý sa mohol báť, že sa mu operácia nepodarí?
„Nebola to otázka toho, či profesor Fischer je, alebo nie je lepší operatér. Profesor Wolner povedal, že operácia musí prebehnúť v horizonte troch mesiacov, pretože potom by mohli nastať životu nebezpečné komplikácie. Otec videl nevyhnutnosť operácie, psychicky sa na ňu pripravil. Rozhodol sa pre okamžitý zákrok. Od tej chvíle sa začal maximálne koncentrovať.“
Vedel aj to, že hrá vabank?
„Vedel. Uvediem príklad – na deň ho pustili na priepustku do bratislavského domu na Kramároch. Chceli, aby pobudol doma, nadýchal sa aj inej než nemocničnej atmosféry. Otec prešiel možno dvadsať, tridsať metrov a privodil si taký stav, že si zaťažil dýchanie a srdce tak, že skoro zomrel.“
To bola preňho posledná kvapka?
„Vtedy asi definitívne zbadal, že takto sa ďalej žiť nedá. Bol veľmi zvedavý, kládol lekárom neuveriteľné množstvo otázok. Mal toľko informácií, že keby mu dali zrkadlo, možno sa zoperuje sám. V pondelok 24. júna ráno odišiel do Viedne, na druhý deň o dvanástej mal za sebou prvú operáciu. Lekári boli radi, že sa vydarila a bol v poriadku. Nemuseli mu dať ani umelú chlopňu. Povedali, že deväťdesiat percent zvládli, viac sa nedalo, lebo jeho srdce bolo v abnormálnom stave. Poobede sme ho prišli pozrieť, ešte spal. Prebral sa o siedmej večer, keď sme ho opäť navštívili. Hneď začal s nami normálne komunikovať.“
Aké boli jeho prvé slová?
„Bol nesmierne šťastný, že sa po operácii prebral a bol v poriadku. Zavesil mi takú ironickú hlášku, ktorú ani verejne nemôžem povedať. Jeho slová ma však ubezpečili, že je v najlepšej psychickej pohode. Potom sa už s mamou a sestrou bežne zhováral. Doktor Vančík mu popísal, ako operácia prebiehala, a poslal nás preč s tým, aby sme sa ráno vrátili. Nemocnicu sme opustili medzi ôsmou a deviatou. Večer okolo pol jedenástej sme sa vrátili a čudovali sa, že otec je stále hore, a nie v umelom spánku. Nechápal som, prečo mu nedali lieky, aby zaspal. Tým, že komunikoval a bol hore, sa namáhal. O štvrť na dvanásť sme šli spať. Ja som šiel do Bratislavy, mama a sestra do hotela vo Viedni.“
Potom ho podľa lekárskej správy museli resuscitovať a poskytnúť štyridsaťminútovú masáž srdca. Nepomohlo to.
„Po nej došlo k poškodeniu srdca, ktoré mu predtým operovali. Po vykonaní ultrazvuku a konzultáciách s profesorom Wolnerom, ktorému v noci volali, padlo rozhodnutie, že ho musia ráno reoperovať. To bolo moje druhé vážne znepokojenie – pred pätnástimi minútami bol v absolútnej pohode. Keď už došlo k poškodeniu srdcovej predsiene a bolo jasné, že ho treba reoperovať, prečo sa tak nestalo hneď v noci? Nechápem, prečo ho nechali trápiť sa s tým chorým srdcom až do rána. Nechápu to ani slovenskí lekári, s ktorými som hovoril.“
Prečo pán profesor Wolner neprišiel už vtedy?
„To sa musíte opýtať jeho. Pripadá mi to veľmi čudné. Navyše vôbec nechápem, že ho ráno začali operovať až o pol desiatej. Deň predtým bol na sále už o pol ôsmej a potom to zrazu nebolo možné, hoci bol v akútnom stave?“
Druhá operácia však už taká úspešná nebola, hoci potom sa vraj aj podľa vyjadrenia profesora Wolnera stal zázrak.
„Operácia sa potom skončila o jedenástej, pre istotu mu už dali umelú chlopňu. Lekári sa však už neusmievali. Odvtedy to šlo dolu vodou. V stredu o pol siedmej večer mu opäť zastalo srdce, z nemocnice nám volali, nech prídeme. Profesor Wolner mi oznámil, že otcova šanca na prežitie je minimálna. Dokonca dal pre mamu položiť k otcovej posteli stoličku, aby sa s ním vlastne rozlúčila. Vo štvrtok ráno sme opäť prišli do nemocnice a profesor nás vítal so zábleskmi v očiach. Nedokázal si vysvetliť fakt, že otcovi ráno o pol tretej samo od seba naštartovalo srdce, čo sa mu vraj stalo počas jeho štyridsaťročnej praxe prvýkrát. Hovoril, že je funkčné na stodvadsať percent a do úvahy neprichádza ani transplantácia. Bolo vidieť, že pookrial a na rozdiel od predchádzajúceho dňa nás od otca vyrazil. Aby do nás náhodou nechytil infekciu.“
Verili ste vtedy, že sa otcov zdravotný stav vráti do normálnych koľají?
„Až do konca. Každú hodinu sme tam prišli alebo volali. Nasledujúcu noc sme si išli ľahnúť s tým, že sa otcov zdravotný stav zlepšil. V piatok ráno mu v podstate srdce zastalo naposledy. Z nemocnice nám už ani nevolali. Nasledovala masáž, po ktorej došlo k totálnemu roztrhnutiu a krvácaniu. Ďalšia operácia bola bezvýsledná, ráno zomrel. Lekári už len povedali, že sa mu nedalo pomôcť.“
Nezlyhali viedenskí lekári?
„Nedovolím si nikoho obviňovať, že niečo zanedbal. Stále sú však nielen vo mne živé dve otázky. Pochybujem ale, že sa niekedy dozviem odpovede. Prečo lekári otca neoperovali okamžite už po prvom zástavení srdca, ale čakali s tým osem hodín. Druhá vec je, že hoci sme žiadali, aby nebola po smrti vykonaná pitva, vykonali ju napriek nášmu nesúhlasu.“
Rodina Alexandra Rezeša nechcela, aby po jeho smrti vykonali viedenskí lekári pitvu. Keďže o tom v Rakúsku nerozhoduje nemocnica, ale súdny zriadenec, obehal Július Rezeš s mamou Evou úrady, aby získali potvrdenie, že pitva nie je nutná, a poslali ho do nemocnice. „Boli sme radi, že aspoň po smrti bude mať otec pokoj. V utorok ráno sme sa však dozvedeli, že pitva sa ráno aj tak uskutočnila.“
Prečo ste ale boli proti nej?
„V našej rodine to nie je zvykom. Ani otcovho brata, ktorý zomrel na podobnú chorobu v trinástich, nepitvali. Navyše sa to prieči zásadám našej viery. Okrem toho sa pitvy vo Viedni vykonávali len na jednom mieste a nechceli sme, aby sme sa k otcovmu telu dostali až za nejaké dva, tri týždne. V jeho prípade si však niekto dal načas. Boli sme šokovaní.“
Po prevoze tela vášho otca z Viedne do Košíc ho ešte prehliadol jeho osobný lekár doktor Vančík. Aký bol jeho názor ?
„Ani on nevedel pochopiť, prečo sa pitva uskutočnila. Zistil však aj to, že otec mal obrovské šťastie, že sa dožil aspoň roku 2002. Normálny človek má sedem milimetrov hrubé srdcové predsiene, on ich mal len dvojmilimetrové. To, že mu ich neprepichli pri zavádzaní kardiostimulátora, bolo obrovské šťastie. Mali by sme preto byť vďační, že sa dožil svojich päťdesiatich štyroch rokov.“
O podnikaní, politike i Lexovi: Pobyt v JAR mu prospel
Niekoľko týždňov pred smrťou vymenil váš otec šéfa spoločnosti Interhotely Košice a tým aj riaditeľa hotela Slovan Varadyho. Chystal viac zmien?
„V júli 1998 na oslavách päťdesiatky povedal, že chce riadiť už len svoje zdravie a všetky aktivity budú preňho druhoradé. Jeho angažovanie na poste šéfa Interhotelov bolo len doplnkovou aktivitou. Chcel zdynamizovať riadenie Slovanu. Keby žil, išlo by maximálne o ročnú záležitosť.“
Neplánoval sa vrátiť ani do vedenia 1. FC Košice?
„Určite nie. S futbalom už svoju budúcnosť nespájal, dosiahol tam všetko, už nemal motiváciu.“
Hovorilo sa, že čaká na výsledok volieb, aby sa mohol vrátiť do verejného života.
„Nie, nemal žiadne plány týkajúce sa angažovania vo vysokej politike, či už v exekutíve, alebo v štátnej správe. Vedel si predstaviť jedinú alternatívu v prípade návratu do verejného života. Bol to post veľvyslanca v Španielsku. Ak by sa po voľbách našla politická vôľa, nebránil by sa tejto možnosti. Mal tam veľmi dobré kontakty, intenzívne sa učil po španielsky.“
Vy osobne sa do politiky nechystáte?
„Nie, čo by som tam robil?“
Pred pár rokmi ste o možnom angažovaní sa v politike hovorili.
„To sa museli moje slová zle vysvetliť alebo vytrhnúť z kontextu.“
Ale politiku sledujete.
„Zaujíma ma. Každý deň si pozorne prečítam všetky noviny a pozriem všetky správy. Sledujem aktuálne dianie v politike, aj keď mám teraz iné starosti.“
Koho budete v septembri voliť?
„Volil som a budem voliť víťaza. Túto tradíciu nemienim porušiť.“
Gašparovičovo HZD vás neoslovuje?
„Nie, HZD víťazom určite nebude.“
Prednedávnom sa na Slovensko nedobrovoľne vrátil Ivan Lexa. Čo si myslíte o jeho predchádzajúcich aktivitách na poste šéfa SIS?
„Až tak ho nepoznám, takže to nie je otázka pre mňa. Ale myslím, že Lexovi pobyt v JAR viditeľne prospel. Omnoho lepšie vyzerá, keď schudol o toľko kíl.“
O Haršányovej: Jej vyjadrenia si odporujú
Na pohreb vášho otca Alexandra prišla aj jeho expriateľka Haršányová. Podľa jej slov sa k nej vaša rodina zachovala zle, keď jej pred obradom nedovolila nahliadnuť do truhly.
„To nie je pravda.“
Cestou k autu novinárom povedala, že jedinou starosťou vašej rodiny je rozdeliť si otcov majetok.
„Nebudem a nechcem reagovať na výroky ‚svojej macochy‘, pretože sa to jednoducho ani nedá. Ona jeden deň tvrdí, že otca neľutuje, že tak mu treba, druhý deň si prečítam, ako otca veľmi milovala. Inokedy čítam, že sa bojí o svoj a Chiarin život, druhý deň nám odkazuje, že sa má naša rodina obávať jej a Chiarinej pomsty. Pritom to dieťa má teraz dva roky. Dá sa na tieto navzájom si odporujúce vyjadrenia niečo rozumné povedať?“
Ale nejaký majetok si v rámci dedičského konania budete musieť rozdeliť. Chcete povedať, že ste sa ešte nad tým, čo zdedíte, nezamýšľali?
„Musíte uznať, že je to nechutné, aby som sa vyjadroval k nejakému deleniu majetku pár týždňov po otcovej smrti. Absolútne ma netrápi, koľko a čo by som mohol zdediť. Žiadne dedičské konanie ani majetok mi otca nevrátia.“
Haršányová spomínala, že ste s otcom chodili po baroch a nalievali ho alkoholom. Že potom chodil za ženami. A že preto sa zhoršoval aj jeho zdravotný stav.
„Môj otec mal takmer päťdesiatštyri rokov. Kto ho poznal, vedel, že je autokratický typ človeka. Poznám len dvoch ľudí, ktorí v ňom vyvolávali rešpekt – jeho otec a Vladimír Mečiar. Nikto iný mu nemohol nariaďovať, čo má robiť.“
O dedičstve a o Chiare: Má nárok podľa zákona
Polovicu majetku zdedí vaša mama, druhú súrodenci. Podľa zákona by mala byť v tejto skupine mala byť aj vaša nevlastná sestra Chiara. Akceptujete to?
„Maloletá Chiara má v rámci dedičského konania podľa zákona nárok na taký istý podiel ako ja a moja sestra Eva Varholíková. Ja som pripravený to akceptovať. Viac nemám čo dodať.“
Pred smrťou vášho otca sa mal údajne až trikrát meniť závet. Je to pravda?
„Vžite sa do našej situácie, otec nám umieral. Azda si nemyslíte, že by sme v takých chvíľach šli za ním, aby menil závet a prepisoval na nás majetky. Starali sme sa o to, aby prežil a dostal sa z najhoršieho. Aj lekári chodili pri ňom po špičkách, aby nevyrušovali. A okrem rodiny a jeho najbližších sa k nemu nik iný nedostal, ani žiadni právnici prípadne iní ľudia, čo by spisovali závet.“
Nemenili sa ani vlastnícke pomery vašich nehnuteľností?
„Nič sa nezmenilo. Rodina naďalej vlastní viacero nehnuteľností na Slovensku. V Košiciach, Bratislave, v Banskej Štiavnici. V niektorých z nich podnikáme, iné prenajímame, v košických bývame.“
Viete odhadnúť hodnotu vášho majetku?
„To by som si netrúfol. Iná je účtovná a iná trhová hodnota.“
Vraj sa to blíži k piatim miliardám korún?
„Hej? Ja som čítal už aj o šestnástich miliardách. Môj mozog teraz určite nepracuje tým smerom, aby som oceňoval svoje majetky. Je to ešte príliš čerstvé. Zdá sa mi to nechutné aj kvôli pamiatke otca.“
Váš otec vraj daroval Mečiarovi dom na pobreží Stredozemného mora v Španielsku.
„Za posledných osem rokov sa o otcovi popísalo toľko nezmyslov, že som niekedy len oči otváral.“
MARIÁN KIZEK
