Pred tromi rokmi by štatistikovi JANOVI FISCHEROVI takú závratnú kariéru nikto nepredpovedal. V apríli 2009 však prijal výzvu viesť úradnícku vládu. A šéfštatistik sa stal najpopulárnejším premiérom. Verí si doteraz. V rozhovore pre MF Dnes povedal, že budúci rok vo februári by chcel vystriedať Václava Klausa.
Pán Fischer, nemalá časť Čechov by vás chcela za prezidenta. Čo tomu hovoríte?
„Každý taký výsledok poteší. Je to prejav dôvery občanov. Nakoniec na tejto dôvere som modeloval svoje rozhodovanie, či do kandidatúry vôbec vstupovať.“
Takže už definitívne áno?
„Áno, som pripravený do toho v prípade priamej voľby vstúpiť a uchádzať sa o post prezidenta. Podpora verejnosti je silná a motivuje ma.“
Ak chcete kandidovať za prezidenta, iste viete, čo to pre vás teraz znamená: podľa zákona, schváleného zatiaľ len Snemovňou, vás musí navrhnúť buď niektorá z parlamentných strán, alebo musíte získať podpis päťdesiattisíc občanov. Ktorú cestu si vyberiete?
„Chcem sa profilovať ako nestranícky kandidát. Ako nestraník som strávil i tých štrnásť mesiacov vo funkcii premiéra a myslím, že sa mi to oplatilo: vedel som rozoznať úskalie straníckej politiky. Nikdy som nechcel spájať ďalší politický osud s pôsobením v nejakej strane. I keď som dostával ponuky.“
To je zaujímavá úvaha, ale vzdialili sme sa od pôvodnej otázky: budete zháňať podpisy občanov alebo radšej hľadať podporu v stranách? Tá však aj nemusí prísť.
„Nemusí, samozrejme. Nie som človek, ktorý by obehával Prahu a sekretariáty strán a klopal na dvere.“
Tak – aby to neboli ničnehovoriace floskuly – povedzte, čo by ste robili pre to, aby občania mali pocit, že práve o nich ide. A to nielen pred voľbami.
„Ide o to, aby sme v čase, keď sme konfrontovaní s vážnymi ekonomickými ťažkosťami, dokázali dôležité, i keď bolestivé opatrenia nielen prijať a presadiť v Snemovni, ale postarať sa i o to, aby tomu ľudia rozumeli.
Aby sa s tým podstatná časť ľudí stotožnila a vedela pochopiť, prečo sa to robí práve takto. Jednoducho slušná, dobrá, poctivá komunikácia. Dávať ľuďom najavo, že si ich politická elita váži a že na nich i v tomto období myslí.“
Vy by ste chceli ako prípadná hava štátu robiť takého komunikačného sprostredkovateľa vlády? Alebo ako tomu mám rozumieť?
„Prezident nemôže za vládu preberať zodpovednosť, tá deľba práce je daná ústavou. Ale prezident by mal vedieť komunikovať s vládou, rovnako zodpovedne i s opozíciou, vnímať i neparlamentné zložky politického systému, širší verejný život.
Prezident musí vedieť dobre nasávať podnety, ktoré prichádzajú z rôznych častí spoločenského spektra. To posilňuje jeho nestranícku úlohu. Prezident si má vedieť nájsť i témy, ktoré prevyšujú mandát jedného politického cyklu: menšiny, seniorov, zdravotníctvo, starostlivosť o mladé rodiny, starostlivosť o tých, čo pre republiku niečo vybojovali. Prezident má prispievať k povedomiu, že skutočne zvrchovaným pánom v krajine je občan.
I národné sebavedomie sa buduje tým, že týchto ľudí počuť, že ich počúva niekto, kto to všetko nepretavuje len na politickú, krátkodobú agendu.“
Boli by ste prvým českým prezidentom, ktorý býval členom Komunistickej strany Československa. Ste pripravený na to, že v kampani sa bude pretriasať i táto vaša minulosť?
„Áno. Určite, túto minulosť už nevymažem. Je to vec, ktorú si nesiem so svojím svedomím. Chcel som byť učiteľom a učiť. Možno to na mne trošku vidieť. Strašne som po štúdiách štatistiky túžil zostať na škole.
Bolo to spojené s ponukou členstva v strane. Teda v roku 1974 som to jednoznačne odmietol, ale potom, keď som bol vo výskumnom ústave, už som tej ponuke neodolal. Nebolo to dobré rozhodnutie, bola to chyba. A nesiem to v sebe.“
A rátate s tým, že vám to budú niektorí ľudia v kampani vyčítať?
„Som si toho vedomý. Snažím sa s tým vyrovnať a napraviť to. Už začiatkom 90. rokov som sa pre túto krajinu snažil priniesť maximum. I v tej premiérskej funkcii. Snažím sa o to i teraz. A kto môže hodiť kameňom, ten nech hodí.
Všetci, ktorých prenasledovali, čo za minulého režimu trpeli. Pred nimi mám veľkú úctu a pokoru. A v tejto skupine mám viac priateľov. Niekedy však berú kameň do ruky ľudia, ktorí ešte v septembri 1989 klopali na dvere straníckych sekretariátov a nejako to nedotiahli do konca.“
Autor: Jiří Kubík, MF Dnes
