Pán Milan Kundera, stále čakám, kým mi zavoláte. Určite si spomínate, že sme sa náhodne stretli v Paríži a ja som Vám nechal svoje číslo.
Niektorí moji priatelia vravia, že Vaše knihy sú plytké, niektoré priateľky, že nenávidíte ženy. Ja som ich čítal, lebo robili moje triviálne dospievanie znesiteľnejším.
Čítajú Vás aj slovenskí rovesníci
Aj preto som váhal len sekundu, či Vás osloviť. Najprv som započul Vašu češtinu na rohu ulíc la Chaise a la Planche. Potom som spoznal Vašu vysokú postavu s hlavou zasadenou hlboko medzi široké plecia.
V ten jesenný deň udeľovali Nobelovu cenu za literatúru.
Bol som rád, keď ste nepopreli, že ste Kundera. Dánsky študent, ktorý Vás pred desiatimi rokmi spoznal v Prahe, to šťastie nemal.
Niečo Vás však zmiatlo. Možno zistenie, že Vaše romány čítajú aj moji slovenskí rovesníci. Asi slovenčina, ktorú ste dlho nepočuli.
Potom som to skúsil s egocentrickou naivitou, akú si ešte v mojom veku môžem dovoliť.
Požiadal som Vás o adresu, odpovedali ste len „vidiek“. Potom som si vypýtal Vaše telefónne číslo, rozmýšľali ste, ako povedať druhýkrát nie.
Čo tak e-mail?
Vaša manželka Věra položila rétorickú otázku, „Čo tak e-mail?“ Nakoniec ste vykľučkovali tak, že ste si vypýtali moje číslo.
Odvtedy čakám. A že sa to dostalo do novín? Sme si kvit. Vy neviete, že ste po 26 rokoch dali rozhovor novinárovi, ten zase o tom nemá žiadny dôkaz.
Váš Pavol Szalai
